Monte Bianco, Castore, Breithorn...

Monte Bianco, Castore, Breithorn, Allalinhorn, Alphubel - September 2009


Noc bola hustá. Silný vietor, rachoty v stane, búrka, mohutné hrmenie šíriace sa po ľadovcoch a masívoch okolo, dosť blízke blesky... Veľa sme nenaspali. Ani som nevedel niekedy rozlíšiť, čo je hrmenie a čo je trepotanie stanu... Len som sa zakuklil do spacáku a preniesol som myseľ niekam inam... Ráno ma doslova vydesila správa že vietor silnie z úrovne strong na gale (víchrica), čo je tak 100km/h...

21.8. Piatok
Výlet začal dobre. Keď išiel Lukáš ku mne domov, vo výťahu ho doprevádzali dvaja policajti. A rovno na siedme poschodie ku mne. Zavolal ich sused. Vraj tu niekto vytuhol. A policajti podľa smradu vo výťahu jednoznačne tvrdili „niekoho tu máme“. Ja šikovný som nechal na balkóne asi 3 týždne smeti. A tam riadne kusy skazeného mäsa. Bol to desivý zápach. Nejako som to preniesol do výťahu a von. Lenže z igelitového vreca pretiekla akási šťava a rovno na podlahu... Toto som urobil už ráno. A žiaľ poobede to malo škaredé následky. Smrdelo to tam horšie ako v nejakej kafilérii. Policajti išli hľadať jednu pani, ktorú upodozrievali z toho, že je po nej. Medzitým som vyčistil (riadna dávka domestosu) chodbu a smrad zázrakom pominul... Keď sa vrátili boli riadne zaskočení. Našťastie sa to obišlo bez problémov a tak ako povedali, dám na to nabudúce pozor. Lukáš sa nevedel dosmiať. Berieme bágle, tisneme to všetko do auta a ideme ku Adi. Neskôr poobede vyrážame ja, Lukáš a Aďa zo Žiliny. V Blave sa pridáva Stanka. Do Leona sme sa so všetkými báglami a vecami zmestili úplne natesno. Veciam ktoré držali vzadu iba silou vôle sa zázrakom podarilo nespadnúť a zavreli sme kufor. Otvorili sme ho až v kempe v dedinke Taesch. Doma som nechal aj dosku s reprákmi (ktoré som musel odcvaknúť, pretože experti čo mi inštalovali audio, káble pripájkovali, namiesto toho aby tam dali konektory). 2:00 Innsbruck. S Lukášom sa striedame, dali sme každý po 400 km, potom sa intervaly začali prudko znižovať. Niekde vo Švajčiarsku sme zdriemli asi hodinku na parkovisku...

22.8. Sobota
15:00 sme v kempe, relaxujeme, peši checkujeme prostredie, dedinku Taesch, zisťujeme že ceny sú šialene vysoké (okrem alkoholu, hneď mi zasvietili oči keď som videl koľko stojí Baileys a Jaegermeister...). Popíjame fernet a domácu a potom sa učíme viazať uzly, je teplo, už aby sme nastúpali niekam do 4000m... Kúpil som prvú a poslednú mapu (asi za 500 SKK), ktorá nám bola nakoniec úplne na nič. Neváhal som hneď nadviazať konverzáciu s Čechmi ktorí tam popíjali pivo, vraj s ľahkosťou zdolali Allalinhorn a Alphubel -- ciele ktoré sme si vytýčili aj my... nakoniec sme zistili, že polovica z toho čo povedali boli nezmysly...

23.8. Nedeľa
Dali sme si 13hodinovú túru cez Zermatt niekam smerom pod Hoernli Huette (chata odkiaľ sa štartuje na Matterhorn), počasie bolo fantastické, cestou sme pojedli kopec lesných malín, čučoriedok (chutia ináč ako u nás) a ríbezlí zo záhradky nejakého Švajčiara (také veľké ríbezle som ešte nejedol). Hore pod chatou som si výborne pokecal po anglicky s jedným Čechom, on potom neskôr priznal, že keď videl tú mammutku, že to asi nebude krajan, ale keď som spomenul, že ideme peši až od campu sem hore, začalo mu byť niečo podozrivé... Zistil som že som diplomat, o nejakej dosť škaredej holke som sa vyjadril asi tak že „isto by sa našiel chalan ktorej by sa veľmi páčila“. Pri pohľadoch na Matterhorn sa viacerí rozhodli, že by to chceli skúsiť a dať ho budúci rok. Ja váham, no čímsi ma táto hora začína fascinovať... Kým sme sa dostali aspoň na vyhliadku pod chatou (odkiaľ je to ešte hodinu a pol), poblúdili sme rôznymi lesnými chodníkmi a skonštatovali, že Švajčiari majú možno dobré hodinky (čas) ale čo sa týka značenia (priestor) sú to zavrhnutia hodní diletanti. A áno, majú možno dobré nožíky, ale bacha na to, my máme valašky... Tento deň tu bol nejaký maratón, rôzni bežci a bežkyne si to odmakali až neviem do akej výšky a úprimne som bol prekvapený z ich výkonov. Na turistickom chodníku sme našli viacero odhodených špongií.

Stanka má dobré kritériá na výber chlapa -- jednoznačne zadok a prišla si rozhodne na svoje. Ja som si tam všimol jednu babenku, hmmm, mala nohy asi ako van Damme vo filme Kickboxer, tak som radšej zamieril pohľad niekam inam... Mestečko malo úžasnú atmosféru, všade idylické domčeky v alpskom štýle, veľa kvetov, poriadok (až na vstup do mesta, vyzeralo to ako staveniská pod Elbrusom), pre malých začínajúcich horolezcov tu vybudovali rôzne lanové preliezky, takže deti sa tu dokázali vyblbnúť. Cestou späť sme nešli lesným chodníkom ale úzkou asfaltkou. Viacerí vodiči na nás pozerali že wft, ale hold Slovák sa nezaprie. Treba preskúmať terén. Zaujímavé bolo že pri ceste som počas toho ako sme išli späť videl mnoho poodhadzovaných plechoviek red bullu. Neviem na čom Švajčiari šlapú, ale sú divní.

24.8. Pondelok
Alphubel namotivoval. Vyflákli sme 40F za taxík do Taeschalp, čo nám ušetrilo 800 výškových metrov. Zistili sme že sme sem skľudom mohli ísť aj vlastným autom. A napriek tomu že sme sa sem vrátili neskôr znovu ôsmi, sme opäť použili taxík, z istých dôvodov to bolo výhodnejšie. Na Taeschhuette nám to trvalo dobré 2 hodiny, bolo veľmi horúco. Vyskúšal som si odhad, doslova pár krokov netrvalo 5 minút ako som si myslel, ale 20. Predsa len sú tie Alpy väčšie ako naše Tatry alebo Malá Fatra... Asi o 30 minút ďalej sme našli úžasné miesto na bivak (2870m). Okolo muselo byť veľa svišťov, poriadne tam vypiskovali ale nevidel som ani jedného. Na zajtra hlásia búrky... Postavili sme stany. Vybehli sme asi 250m vyššie ku ľadovcu kvôli aklimatizácii, opäť sme videli Matterhorn a nádherné oblaky okolo neho (tento kopec si generuje svoje vlastné počasie, a naozaj sme to videli na vlastné oči, aj keď bolo úplne pekne, jednu jeho hranu obopínal mohutný oblak). Cestou späť ku stanom sme videli celú rodinku kamzíkov.

25.8. Utorok
V noci prší. Attack na Alphubel sa odkladá na neskôr. Vyšli sme na ľadovec do asi 3650m, pohádali sme sa ako psy, zistili sme že sme „ideálny“ team, každý si mlel svoje. Dobrá lekcia. Príprava dolu pod ľadovcom, nasadzovanie mačiek a naväzovanie nám trvalo extrémne dlho. Obloha sa medzičasom úplne zatiahla, vrchol Alphubela bol v dosť tmavom búrkovom mraku, kopec nám dal dobrý signál na ústup. Akonáhle sme došli ku stanom, začalo pršať. V noci nám svište alebo kamzíky vyžrali odpadky. Opäť som si pripomenul staré dobré časy vysokohorskej turistiky, časy slabšej hygieny, niekoľkodňového neumývania sa, „kvalitná“ strava a jej plynatosť ako dôsledok -- náš tábor sme nazvali humus base camp. V noci som sa zobudil na dve masívne kamenné lavíny, neviem kde to padalo, ale bol som si istý že my sme v bezpečí.

26.8. Streda
Pri našich stanoch sa pasú čierno-biele kozy. Pripomínali mi yakov z Nepálu, ale tieto zvery boli aj otagované, asi sa sem chodia pásť z neďalekej dediny. Balíme to. Ideme dolu. Pri chate si opäť objednávame taxík, v mojich skeletoch to naťažko dolu suchým lesom nedávam, ostatní tiež nie sú proti. Teta v chate hneď „čo si dáte na pitie“, ja len gúľam očami wtf, veď sme Slováci, zdvorilo odpovedám „nič, vďaka“. Ona „50 centov“ za telefón. Aha, chápem. Nechal som jej jeden frank aby si nemyslela že sme úplní chudáci. Mňa najskôr odhadovala na Španiela, neviem čo to, ale veď prečo nie. Dolu som chcel opäť nadhodiť priateľský small talk, ale šofér bol čistý makarón, a nerozumel inak než taliansky, takže sme nedali ani slovo. Tento pimsleur som veru ešte nepocúval a tu mi manchi amorie mio mu rozprávať nebudem. Ale bol milý, zastavil mikrobus keď som chcel fotiť pohľad dolu priepasťou do údolia, len nech nás nevykotí do tej 500m hlbokej rokliny pri ceste... V Taeschi som vybral okolo 600F (lanovky tu budú drahé), urobili sme krátky nákup, sprcha padla naozaj vhod, pokračovali sme kurzom VHT... Rozhodli sme sa že ďalší target bude Castorre, Pollux (takzvané dvojičky) a Breithorn.

27.8. Štvrtok
Troma lanovkami (mini kabínka, veľká kabínka, menšia kabínka) za 90F sme sa vyviezli na Klein Matterhorn (čosi nad 3800m). Hore bol krásny výhľad. Nejakému Švajčiarovi som ukoristil priateľku, že „come with me, let us take a picture, two girls is not enough for me, I need a third one“, prirodzene ju to rozosmialo a fotka vyšla fajn :) Zišli sme na ľadovec. Postavili sme záhraby, stany (prilbou sa dobre stavali snehové „tvárnice“), a vyrazili hore na Breithorn. V návodoch a príručkách píšu že 40 minút od lanovky. V skutočnosti to bolo asi pol hodinu ku stanom a ďalšiu hodinu a pol hore na vrchol. Ja som si po ceste fest odgrgol (toto sme poniektorí robili často) a nejaká holka sa hneď ku mne otočila „are you OK?“, ja len „absolutely, i am fine“. Na kopci sme stretli kopec Čechov, Slovákov, Poliakov. Dvaja týpci tu dokonca išli na bicykloch. Čo tu ešte človek nestretne. Prekonali sme dve škaredšie trhliny a čochvíľa sme boli na vrchole. Tam sa nám skvele domotalo lano, o chvíľu za nami došiel jeden starší pán s manželkou, tá rozklepaná ako osika, som sa bál či tam neskolabuje alebo neskočí dolu, že vraj jej prvý trip s mačkami. No dobre jej chlapík navaril... V stane sme namerali teplotu 30 stupňov (vo výške 3800m), si hovorím aká to bude pohodička. No nebola veru. Stanka hneď po zostupe zaľahla, že jej je fest zle. Našťastie po pol hodinke bola fit. Dal som si na chvíľu dole okuliare. Svetlo bolo mimoriadne intenzívne. Na ľadovci v tejto výške bez okuliarov nie je šanca, človek príde o zrak. Snažili sme sa veľa piť. Mali sme veľký hlad, chodili nám po rozume rôzne steaky, pizze, vienerschnitzel a podobné dobroty. Dal som si cibuľu so zvyškami bagety. Treba imunitu žhaviť. Tá cibuľa ma tak vyštípala, začali mi slziť oči, v momente som zabudol na výškovú chorobu a všetky iné problémy. No hnus. Som si ináč poplakal... V diaľke sme uvideli masív Mont Blancu. Fantázia. Zašlo slnko. Kosááá. Dva polarteky, to tu ešte nebolo :), hláška ktorou ma Lukáš dosť pobavil. Áno, celá mammut aconcagua je blbosť, hmotnosť ničím nenahradíte. Keď poriadnu výhrevnosť, tak poriadnu mikinu. Táto „handra“ je dobrá tak v lete do Malej Fatry. Nadupal som to ešte windstopkou a potom už to bolo lepšie. Lukášovi zase odfukovalo kapucňu z jeho mammut vetrovky. Nasrať. Nabudúce vieme ako v outdoorových predajňach reagovať. Mikina za 3000, hneď sa roztrhne. A hreje tak bačov ... ... Spacák za 5 litrov, už z neho lieta duté vlákno. Aspoň viem ako také vlákno vyzerá. Boty zlacnené z 12 litrov na 7, super, sú síce expedičné parádne boty, ale odliepa sa z nich izolácia a je mi v nich, čuduj sa svete, kosa jak sviňa. Keď už zapadlo slnko, podujal som sa fotiť zopár nočných fotiek. Dali sme ich asi desať. Castorre a celá skupina kopcov boli priam nádherné. Kričím na Lukáša „dám ešte Matterhorn, len prehodím objektív“. Čosi vo vnútri mi ale povedalo, že je fakt riadna kosa, a zrazu som pocítil hrozný chlad. „Serem na to“, spakoval som statív, foťák a hybaj ho do stanu. V tejto výške sa nezvyknuté telo zahrieva hold pomaly... V noci som mal okrem iného celkom slušné erotické sny. Asi nejaké kompenzácie alebo čo. Uvidíme čo sa mi bude snívať ďalej, veď výlet ledva začal... Zobudil som sa a triaslo ma. Začal som si šúchať ruky a stehná aby som sa zahrial. Nefungovalo to. Hovorím Lukášovi „zapni varič“. Nedá sa. „No do “ pomyslel som si. Skúšal som to ale stále nič. „Čo teraz do kelu?“ Pozerám na hodinky, bola hlboká noc a ukazovalo to asi 3 stupne. To nie je možné. Nakoniec som sa posadil. Bol to výborný tip od Lukáša. Zabralo to. Zima išla odspodu. Naše karimatky neboli teda nič moc. A podcenili sme to. V sede som sa zahrial a všetko bolo o pár sekúnd v pohode. Naobliekal som na seba všetko čo sa dalo, pod spacák na karimatku dal ďalšie veci a batoh a na chvíľu si zdriemol. Spánok ešte prerušilo zopár ľadovcových lavín. Ľadovec na ktorom sme spali sa pomaly posúval dolu zo skaly, a niekoľko serakov zjavne padlo v noci dolu. Bol to úžasný mohutný zvuk. Ráno sa podarilo zopár impozantných fotiek, oblaky akoby kopírovali siluety vrcholov a pomedzi ne sa predieralo vychádzajúce slnko...

28.8. Piatok
Konštatujeme, skilly pribúdajú, icesleeping +3. Nabudúce to máme vymyslené: stan, potom izolačná fólia, potom lano rozmotané popod karimatky, na to ďalšia izolačná fólia s dekou, na to nafukovacia karimatka. Toto musí byť nepriestrelné kombo. V Chamonix som si neskôr dokúpil karimatku. Pri Gouterke (tiež okolo 3800m) sa spalo skvele, hoci tam zase boli iné problémy. Tu sme totiž našťastie mali bezvetrie... A to sme boli v sedle. A ani vánok...
Vyrážame na Castorre. Je to nádherný kopec (okolo 4200m), strmý výstup, asi 2 hodinky rovno po ľadovci pod kopec, a asi hodinku a pol samotné stúpanie. Hore na jednej skale popri ceste sme zahliadli dobre zamaskovanú chatu ktorá bola aj na mape. Podľa mapy by sme ju ale ťažko hľadali. Tie ich mapy nestoja za nič. Treba prehľadať internet a pýtať sa na skúsenosti ľudí čo tu už boli. Tesne pod Castorom a jeho vrcholovým hrebeňom sme došli k obrovskej (asi 15m hlbokej) trhline. Do svahu sa opieralo slnko a z hornej časti trhliny trčali obrovské cencúle z ktorých kvapkala voda. Stanka akurát povedala „toto nedávam, ja to otáčam“, Aďa „mne je tu zle, musím ísť nižšie“, Lukáš „dali by sme to“, ja len na to pozerám, hovorím si, keby sme mali istenie, ja dva cepíny, skočím hore a nejako to vylezieme. Možno nabudúce. Zostalo nám pár výškových metrov. Bol som fakt prekvapený, aká obrovská trhlina môže byť tesne pod vrcholom. Nevadí. Cestou dolu stretávame družstvo šiestich Čechov. Ani oni to nedali... Po ľadovci sme videli množstvo vychodených trás. Zdá sa že tu je kde chodiť. Štítov tu bolo toľko že by sa tu dalo potulovať aj týždeň. Balíme veci. Nejakí dvaja poliaci išli okolo a hneď sa opýtali „what are you trying to do?“ Hovorím si, dobrý odjeb hneď na začiatok, že „trying to do“, oni sú asi nejaký vyšší level či čo. Trochu sme pokecali a získali nejaké ďalšie info. Boli to normálni týpkovia ako každý iný. Dolu som si dal bagetku, vychladenú plechovku dr. peppera, sprchu, počasie na ďalšie dva dni malo byť excelentné, v campe sme sa stretli s ďalšími účastníkmi (Janko, Paľo, Zuzka, Alenka). Neskôr prišli aj parťáci s ktorými sme boli minulý rok na Elbruse (René, Zdenka, Rasťo, Maroš). Bolo veselo v kempe.

29.8. Sobota
Naťažko ideme opäť taxíkom a potom peši (tentoraz ôsmi) do bivaku nad Taeschhuette. Je hustá hmla, čo znamená že vôbec nie je teplo a raz dva sme to vybehli až ku miestu kde si staviame stany. Packaging skills +1. Lukáš si ďalej dáva day off, my ostatní sa driapeme hore do sedla pod Alphubel. Nenormálne tu fúka, porobíme zopár fotiek, prekračujeme nejaké trhliny a vraciame sa dolu. Je to veľmi fotogenické miesto. Už sa teším zajtra na Allalinhorn.

30.8. Nedeľa
Stanka si dáva day off. Skoro ráno vyrážame za tmy na ľadovec. Tam už je asi 10 družstiev (okolo 50 ľudí). Videli sme tu aj také, že holka si to šlape bez mačiek. Tiež som tu stretol jednu Poľku, čo si to vybehla na kopec úplne sama, bez istenia. Extrémy vždy potešia. Prešli sme okolo sedla po ľadovci ďalej smerom ku kopcu na kamennú vyhliadku. A sakra. Dolu to bolo asi 300 výškových metrov po skalách a Allalinhorn bol ešte pekne ďaleko. Nedávame to. Otočili sme sa a skúsime ešte Alphubel (už snáď konečne). Lenže je teplo, ľadovec sa topí. Klasickú (dlhšiu) trasu už nedávame, je to riskantné. Lukáš nadáva, nechce ísť ani na hrebeň. Hovorím mu, kua, aspoň do 4000 poď, uvidíš, je to niečo iné, bude tam super výhľad. Mal som pocit že sa driapem na Everest. Nie kvôli námahe, ale ten hrebeň bol fakt nádherný. Dali sme to po skalné pásmo, ďalej nad nimi to bol veľmi exponovaný a strmý ľad. Takže otočka. Alphubel sme nedali (po treťom pokuse), ale bolo mi to jedno, bolo tam tak krásne, že mi bohato stačilo stáť na jeho svahoch. Taxíkom ideme dolu. Po 11 hodinách šlapania som aj na tu chvíľu zaspal. Mal som už celkom dosť, konečne. Išli sme zaplatiť camp. Recepčná nemala (na naše prekvapenie) o nás ani šajnu. Keby sme sa boli spakovali o odišli, nič by sa nestalo. Ale rád som urovnal dlhy, ceny boli prijateľné, dostali sme zľavu a camp nám poslúžil naozaj dobre.

31.8. Pondelok.
Meníme naspäť zvyšné franky, kupujeme suveníry, pakujeme veci a mastíme do Chamonix. Na naše počudovanie camp Moliasses zrušili. Auto nechávame teda na krajnici a rýchlo ideme lanovkou na Midi. Zdražela na 40 eur. Výťah hore na najvyššiu plošinu nefungoval. Asi si ho implicitne zarátali do ceny lanovky. Výhľady na Blanc boli neuveriteľné. Horšie ale bolo, keď sme si checkli predpoveď. Neurčité počasie, oblačnosť, nič moc... Pri hore ako Blanc (ktorá má opäť vlastné počasie) je to počas frontu neodhadnuteľné. Ideme dolu, milujem ten prvý stožiar keď sa ide dolu kabínkou z Plan del Aiguille, je to skoro ako voľný pád... V Chamonix stretávame opäť Reného, Zdenku, Rasťa a Maroša. Presúvame sa do Les Huches do campu Bellevue (odkiaľ ide aj lanovka) a tu stretávame parťákov zo Slovenska (Rasťo a Andrej). Rezo prekvapivo chýba. Vraj dáva vrchol práve dnes a mal by sa už ozvať. Blíži sa večer a vraj vyrazil už skoro v noci. Je na túre už viac ako 15 hodín. Nakoniec prichádza šťastlivá SMSka, dal vrchol a všetko je OK. S Lukášom sme sa dohodli že už nenadávame (dievčatám to už začalo liezť riadne na nervy). Chvíľu nám to aj vydržalo. Zistil som aký je rozdiel medzi jedno a dvoj-hviezdičkovým campom. No nasrať. Sprchy mi zamkli tesne po tom ako som tam chcel ísť, hajzle fakt nič moc, toaleťák nehrozil. Do campu, kde boli takmer samí chalani sa zrazu primotali dve holky. Vyzerali dosť dobre. Chalani len krútia hlavami. Hovorím Lukášovi, poď ideme sa s nimi odfotiť. Ten si ich najskôr ani nevšimol. Potom sa spamätal „ahá, tamtie“ a hneď išiel do toho. Ja som im pomohol so zatlčením jedného kolíku a vyšli z toho celkom fajn fotky. Škoda že Rasťo nám usekol nohy :)

1.9. Utorok
Lanovka Bellevue, stretávame partiu 18 Slovákov (svet je hold malý), napráskali sme sa do električky (kde stretávame Rasťa a Maroša). René a Zdenka sa rozhodli neísť kvôli prechladnutiu. Pri koncovej stanici električky stretávame Reza. Kým si nás nevšimol, bolo na ňom vidno že je riadne zničený. Potom vykúzlil úsmev, urobili sme mu fotku v električke, rozlúčili sa. Sme radi že to chalani dali. Peši sa driapeme na Tete Rousse. Ľadovec opäť ustúpil. Až mi bolo smutno z toho ako sa to tu mení. V kuloári žiadny sneh, ani hore. Namiesto mačiek a ľadu sme išli zaprášenou sutinou hore až na Gouterku. Naťažko to bol, ako vždy, riadny výkon. Chata opäť vyzerala blízko, ale nie a nie sa dostať až ku nej. S Lukášom sme dorazili ako prví a hneď sme začali kopať záhrab pre stan. Modrá krásna obloha sa medzi tým zmenila na úplne zatiahnutú, Bionassay oproti mizol v dosť tmavých oblakoch. Asi bude v noci veselo. Prišla SMSka od Adi (my sme si zaplatili ubytok na chate). Jo, za 14 eur s alpenverein zľavou to nie je zlé. Ale my sme si povedali že si to tu vychutnáme naostro. Pri nás bolo ešte 6 stanov. Jeden stihol skolabovať pod vetrom ktorý sa dosť rozfúkal. Medzitým prišla SMSka od Rasťa. S Marošom to otočili. Pár krát som bol pozrieť partiu na chate. Jeden chatár si ma dosť „obľúbil“. Prvý raz ma dodžubal za to že som tam v topánkach. Rukou ukázal smerom von so slovami „immediately out“. Ja že už som na odchode, len poviem kamarátom good bye. On že nie, že teraz. Urobil som si po svojom, vzal veci a odišiel. Nabudúce keď som sa sem vrátil, prvé čo bolo keď som si objednal čaj, týpek mi pozrel či mám prezúvky. Mal som ich. Ale vždy keď som tam prišiel, zazeral na mňa. Nechcel mi dať dokonca jedlo čo mali v menu (vraj to je iba pre hostí), človek sa aspoň uspokojil s polievkou a čajom. Nemal som chuť robiť tu cirkus, aj keď by to nebol problém. Ale my sme mali zásob dosť, bolo mi to srdečne jedno. Možno nabudúce. Týmto chatárom (a počul som to už z viacerých zdrojov) zvykne občas mierne preskočiť. Možno sú tam pridlho, možno sa príliš identifikovali s teritóriom, neviem. Na jednej nemenovanej chate v Tatrách horolezci chlapíkovi museli jednu vraziť, potom sa znormalizoval. Aj to môže fungovať. Rovnako tiež vypapuľoval Stanke, keď si išla za chatou variť čaj. Trebalo ísť ďalej. Vraj nejakým chalanom aj rozbil stan. Len raz by to vyskúšal. Každopádne, naše stanovanie stálo za to. Na niektorých fotkách sa mi podarilo nafotiť mnohé druhy oblakov. Noc bola hustá. Silný vietor, rachoty v stane, búrka, mohutné hrmenie šíriace sa po ľadovcoch a masívoch okolo, dosť blízke blesky... Veľa sme nenaspali. Ani som nevedel niekedy rozlíšiť, čo je hrmenie a čo je trepotanie stanu... Len som sa zakuklil do spacáku a preniesol som myseľ niekam inam...

2.9. Streda
Viacerí ľudia ráno (už za svetla) vyrážajú na ľadovec a idú to skúsiť. Presviedčam ostatných, ale nikomu sa nechce. Sám to neriskujem. Vegetujeme. Prišli sme naozaj na to, že objem ničím nenahradíš. To platí pre spacáky, handry, čokoľvek. A ideme kupovať veci z army shopu, treba si to vedieť vychytať. Dobré veci za pár šupov. Mammut a podobné značky sme odpísali. Táto mikina má lepšiu výhrevnosť ako polartec 200? No možno tak na Grúni keď svieti slnko... Pekný ojeb. Vietor silnie, budujeme obrovskú stenu pri stane. Dá to riadne zabrať. Pracovať v tejto výške vyčerpáva. Aklimatizovaní sme dobre, ale na takúto fyzickú drinu je ešte čas. Snažím sa piť nejakú vodu. Vypili sme toho zatiaľ málo. Akosi ani tá voda nechutí. A človek subjektívne smäd nepociťuje. Ale piť je základ. To stavanie steny okolo stanu bol ako návrat do detstva keď sme stavali bunkre a iglú. Tu nám to ale malo zabezpečiť pokojnú noc. Ale nestalo sa tak. Vietor zosilnel. So sestrou som sa dohodol aby mi posielala aktualizované predpovede SMSkami, za čo som jej skutočne povďačný. Ráno ma doslova vydesila správa že vietor silnie z úrovne strong na gale (víchrica), čo je tak 100km/h. Varič nefungoval. Automatický zapaľovač ani neškrkol. Tak isto ani cigaretový zapaľovač. Klasické zápalky nás zachránili. Ďalší „kvalitný“ produkt. Môžem ísť vynadať predavačom skutočne do každého outdoorového krámu v Žiline. Keby aspoň povedali kde daný produkt je OK a kde a kedy už nie je. Ale takto to nefunguje, žiaľ. Z variča išla para. Ako vietor podfukoval stan, robilo to s parou dosť zaujímavé, digitálne pohyby. Čosi ako vizualizátor vo winampe. No paráda. Počasie sa ukazuje ako veľmi nestabilné. Nikto nevie odhadnúť čo bude. Prišla mi SMSka od Adi, že sa hore na ľadovci stratilo 18 Slovákov. No nazdar, hovorím si, v tomto vetre ďakujem pekne. A to niektorí sem ráno došli už od Tete Rousse, čo znamená že už budú riadne vyčerpaní. Nemohli sme nič robiť. Jeden slovenský vodca (čo tu bol náhodou s klientom) a niekoľkí Francúzi (dosť nasratí) išli po nich. Zobrali paličky s červenými vlajkami (na značenie cesty) a vyrazili. Jednu takú vlajočku sme mali aj pred stanom. Celý deň bolo zlé počasie, sem tam sunny spells. Vietor pravidelne zosilňoval. Slováci ani Japonec (ktorý sa ku nim pridal) netrackovali GPSkou trasu. Chyba. Robil by som to aj keď je úplne slnečno. Mali viacero družstiev, došli až po Vallotku, niektorí skúsili aj ďalej ale pre obrovský vietor a zlé počasie sa otočili. Jedna skupinka zišla pod Vallotku a na obrovskom plateau sa stratila v hmle. Za celý ten čas sa im hmla ani raz neodkryla. Našťastie sa jednému členovi podarilo cez mobil poslať GPS súradnice a našťastie to jedno stratené družstvo náhodou našli. V hmle sa totiž stratili aj ostatní. Vietor im zafúkal všetky staré aj nové stopy. Akurát som prechádzal po hrebeni z chaty ku stanom, keď som videl všetky družstvá ako schádzali dolu, tesne naviazaní na sebe. Už sa stmievalo. Tie pohľady hovorili veľa... zachránený život, pokora, utrpenie... boli naozaj radi že prežili. Najlepší bol chalan z Japonska. Ten nepovedal ani slovo, len robil to čo ostatní. Keď si už začali kopať jamy do snehu, neváhal a makal koľko to dalo. Ďakujem pekne v takej výške a v takom vetre. Niektorí pochodovali doslova z nohy na nohu... Krátky článok si možno prečítať tu:
http://www.cas.sk/clanok/130073/drama-v-alpach-pri-mont-blancu-sa-stratilo-18-slovakov.html
To čo sme zažívali v stane ďalšiu noc bolo ako pobyt v automatickej práčke. Rachoty ako sviňa, každú chvíľu som myslel že stan rozdriape na kúsky. Prací program pri teplote -10C, ariel ultra, na chvíľu to trasenie so stanom prestalo, zrazu počujeme ako sa sype dosť intenzívne sneh (nový prací prášok?), o chvíľu ďalšie rachoty. Karimatky a izolácie zospodu nám zachránili zadok, doslova. Keď som si uvedomil akými rôznymi spôsobmi tam môžeme zarvať, nebolo mi všetko jedno. Mohlo odfúknuť celý stan aj s nami a zrútili by sme sa dolu do ľadovca, mohlo ho potrhať a buď by sme sa zadusili alebo by sme umrzli vo víchrici. Mohol nás trafiť blesk... Ale čosi sme tým získali, čosi veľmi cenné...

3.9. Štvrtok
V tom rannom vetre nebolo pomoci, museli sme sa nejako zbaliť a dostať po hrebeni (asi 120 krokov) do chaty. Dalo to riadnu námahu, najskôr sme zbalili všetky veci, potom karimatky, spacáky, aby stan zostal prázdny. Počas toho stále jeden musel držať tyčku, ktorá sa príliš ohýbala a už už sa išla zlomiť. Zobral som Lukášov a môj batoh, hodil ich do vedľajšieho záhrabu a išli sme baliť stan. Mal som chuť nechať ho tam. Lukášovi ale už jeden takto roztrhalo v Malej Fatre a nechcel to opakovať. Bol som neskutočne vyčerpaný. Ale nakoniec sme ho zbalili. Vietor na chvíľu ustál a prebehli sme hrebeň. Urobil som jedno svinstvo na ktoré nie som hrdý. Nechal som tam smeti. Žiaľ. Ale bolo to všetko príliš ťažké. Pôvodne som ich chcel nechať na toalete tomu vtipnému chatárovi. Došli sme bezpečne ku chate. Povedali sme si že stačilo. Hláška zájazdu bola „poďme už odtiaľto do “. Fungovala rovnako dobre vo Švajčiarsku ako aj tu. Stačilo nám a začali sme sa tešiť domov. Lenže čakal nás namrznutý kuloár, sneženie, silný vietor a hmla cestou dolu z Gouterky, s ťažkými báglami. Nakoniec sme to dali. Ja som sa na jednom mieste pošmykol, našťastie som sa zachytil skaly. V rukaviciach (bez nich by omrzli ruky) sa to dosť šmýkalo. Jeden Slováčisko sa pošmykol tak že urobil dva kotrmelce (keby urobil tretí, letel by dolu), zastavil ho veľký balvan, ktorý následne odkotúľal dolu. Jeho kamarát sa mu našťastie stačil vyhnúť. Lukáš keď to celé videl kričal najskôr „chytaj hooo“ a vzápätí „uhniii“. Našťastie sme zišli všetci v pohode dolu. Električkou a lanovkou sme došli do campu, urobili nákupy, vôbec mi nevadilo že v teplákoch a úplne vyčerpaný, chodili sme po meste ako zombíci, kúpil som veľa vína, syrov a oranginu -- je to fakt lepšie ako fanta. Ten syr mimochodom opäť zasmradil celý môj byt. No ale nedaj si.

4.9. Piatok
Balíme sa v kempe. Nakupujeme suveníry. Majú tu fantastické obchody. Paradoxne, mnohé veci lacnejšie ako u nás v Žiline. „Radosť“ živiť tieto obchody na Slovensku. Opäť som si doplnil výbavu... O 12tej sa stretávame pri autách a vyrážame na dlhú trasu, tentokrát nie cez priesmyky, ale cez švajčiarske diaľnice. S Lukášom sa striedame za volantom. 5:30 ráno sme v Martine. Aďa išla pre istotu do MT so mnou, aby som sa cestou späť do ŽA nevracal sám. Naozaj vďaka. A spánok teda stál za to.

Final
Treksport baťoh 80L -- je to úžasný bágel, drží už celé roky a nikdy nesklamal, nič sa na ňom nepokazilo.
Lukášov stan a hlavne naopak prišitý opravený zips -- tomu krajčírovi dolámať ruky a nasrať do nich... Sme si veru pocvičili jogu v zime a vo vetre... nikomu sa nechcelo ten stan zazipsovávať, ale bolo to nutné...
Schudol som dosť veľa, takúto akciu nenahradí žiadna posilka. Keď raz človek dá vrchol a je viacero dní vo výškach, telo spaľuje omnoho viac energie. Je to najlepšia dieta aká môže byť. Chcete schudnúť? Dajte sa na vysokohorskú turistiku. A to som každý deň zjedol veľkú čokoládu :)
Mont Blanc sme trafili žiaľ počas frontu, pred nami aj po nás bolo úžasne slnečno... Nikomu nič nespadlo ani do trhliny, ani do kuloáru, fotky vyšli priam úžasné, zažili sme mnoho, veľa veľa sme sa naučili... možno oveľa viac ako keby bolo pekne... A ideme aj nabudúce? No jasné! Je tu predsa tak krásne... A že sme de facto dali iba jeden kopec? Nikoho to netrápi, tie vytrvalé cesty ku nim za to stáli! Dae


Krajina a panorámy


Účastníci


Všeličo

Vrcholy