Bernese Alps, Hohe Tauern - Aug 2010

August 2010

Ciele:
Mönch, Jungfrau, Grossfiescherhorn, Finsteraarhorn (najvyšší vrchol Bernese Alps), Grossglockner (najvyšší vrchol Rakúska)

Úspešnosť:
0%

Prečo? Hnusné (censored) (censored) (censored) nechutné počasie. GG sme odkladali tento rok už x krát. Veľa výletov zrušených. Ale teraz predpovede sľubujú slnečno, nuž poďme to skúsiť...

day0 - Piatok, travelling
Plní očakávaní a optimizmu (nad Alpy sa presúva tlaková výš) upaľujeme z Blavy. Prší. V Rakúsku na parkovisku vidím zatiaľ moju najkrajšiu dúhu v živote. Komplet dva oblúky, neskutočne jasná a saturovaná plná paleta farieb... Lukáš: „Prší. Neotočíme to ešte k moru? :)“ „Jasné, poďme tam (censored) a potom prídeme že bolo škaredo a že fotky nemáme... :)“. 24:00 Innsbruck, táto diaľnica je môj ďalší domov, už to tu naozaj poznám, za vždy mystickým psychadelickým 15km cancer-free tunelom Arlberg to odparkujeme a spíme na parkovisku. Keď človek v tuneli 10x zaspí (ako spolujazdec), asi to chce zdriemnúť.

day1 - Lauterbrunnen
V Solothurme (po ťažkých odbočkách z diaľnice a prekonanom labyrinte jednosmeriek - ani googlemaps nedával) stretávame Lukášovho kamaráta s family. Hodíme reč, čumákujeme do mapy, pozeráme najnovší update počasia (nič moc veru), berieme veci a všetci sa presúvame do campu pod prekrásnu trojicu štvortisícoviek (skrytých v hustých mrakoch) do Lauterbrunnen do údolia vodopádov. Prostredie neuveriteľné, čímsi mi to tu pripomína dedinku Langtang z Nepálu... Ja som si vyskúšal rolu baby-sittera, hmm, deti sú neskutočne zvedavé, ale bola to sranda trojročnému dievčatku vysvetľovať ako fungujú kľúče od auta alebo plynový varič :)

day2 - Bivak v ca 3600m pod Mníchom
Záblesky pekného počasia. Po blúdení v dedine (kde je ten chodník na KleineScheidegg?) sa lúčime a ideme sami dvaja vláčikom (o)zubáčikom (áno ako tí najhorší cepri) až na Jungfraujoch, peňaženka resp. konto je o 250 eur za good-morning-return-ticket ľahšie, ale bola to najlepšia možnosť. Pekné počasie treba využiť. Je tu mrte japoncov. Oni si asi vygúglia „top europe“ a prásk, čo to nevidia, Jungfraujoch, najvyššia železničná stanica v Európe, ideme tam, do 3400m. Týpci totálni metrosexuáli, akože máme sa čo učiť. Baby doobliekané, čo handra to iná značka a iná farba -- ale malo to svoje čaro, rozhodne pestrosť. Dúfam ale že spoločné záchody, úchylné súťaže, transsexuálne manga-hentai-anime náučné rozprávky a podobné veci do Európy tak skoro neprídu :) Super bol aj pokec vo vlaku, english-deutsch-francais-italiano-japanese, pre ľudí čo obľubujú jazyky je to multi-linguálny molto bene zážitok. Infotainment obrazovka ponúka pohľad do histórie stavby vláčiku (1896-1912, 16 rokov, 300 ľudí) a zdolávania Eiger nord wand (najvyzývavejšia stena v Alpách - pohľad na ňu totálne berie dych, o to väčší zo stanice Eigerwand ktorá je priamo v stene). Je to fakt sila, o 2 roky oslavujú 100 rokov čo vybúchali tento tunel až do sedla pod Jungfrau. Vtedy na Slovensku azda neboli ani cesty. A nebyť predzvesti 2nd WW, dobúchali by to asi až na samotnú 4000vku Jungfrau. A aby sme sa vedeli prispôsobiť zákazníkovi, nezabudneme pripomenúť že Eiger NW zdolali aj borci z Japonska :). Skrátka pekné video vo flashi si prichystali. S prestupom na Kleine Scheidegg nás ešte čaká stanica Eigerwand (5 min pauza), to bol hustý pohľad dolu, potom Eismeer (opäť pohľady tentokrát do ľadovca) a tunelom pokračujeme pomerne rýchlo až do hornej koncovej stanice. Je to komplex tunelov, hál, obchodov, s výťahom na výhliadku na skalu ešte o 100m vyššie. Lezieme von, oslepuje nás prenikavé svetlo, nasadzujeme okuliare, natieram sa 50tkou daylong, slnko je silné, v momente by nás spálilo. So 7 litrami vody + natrieskaným báglom sa pomaly terigáme ku chate Mönchhütte. Chata super, akurát my borci zo Slovenska chceme bivakovať vonku. Evidentne sa tu toto veľmi nepestuje. Napriek tomu, a poučení z minulých zážitkov, staviame záhrab, dobré 2m vysoký. Fest unavujúce. Poučenie: nabudúce zobrať LOPATU. Kastrólik alebo prilba pomôžu, ale lopata je lopata. Sekáme aj do hĺbky, cepínmi vyrezávame z tvrdšieho mokrého snehu stavebné bloky. Akonáhle zapadá slnko, mokrý sneh sa mení na ľad a okolo nás vzniká bariéra sťa zo skaly. Telo dostalo riadny šok, výška + hardworking. V stane sa pokúšam zahriať, pichnutá karimatka „pomohla“, ale starý dobrý perinák do mínus XXX zabezpečil všetko. Telo si zvyklo až na večer, dovtedy som v ňom ležal v dvoch vrstvách a páperovej veste. Bolesť hlavy samozrejmosť... Nechýbalo veľa a proteinová tyčinka a ovsené vločky by sa efektívne vygrcali niekam do trhliny. Sny desné, spánok prerušovaný, asi aj zvýšená teplota. Celú noc fúka vietor a sneží ako besné. V stane je presne 0 C. Poučenie: prečítať si návod k veciam ktoré človek používa -- ale nakoniec som tie Fahrenheity dokopal do stupňov Celzia...

day3 - Hlavne preč zo Švajcu
Náš záhrab zafúkalo, všade okolo stien stanu sa tlačí sneh. Samozrejme nesnežilo od priesmyku ako sme čakali (najväčšia stena) ale práve naopak, tam kde bola najslabšia. Po náročnom smskovaní zisťujeme, že počasie bude úplne nanič. Celý ďalší deň sneh. To by znamenalo nulový výhľad, klepanie kosy, depresie v stane :), prácne odhrabávanie snehu, a čo je najhoršie, nulové možnosti aj min. ďalšie 2 dni potom -- ľadovcové trhliny ukryté pod snehom (na ľadovci sa nedostaneš nikam), preveje na vrcholoch (ani tam neskúšaj liezť). Rozhodovanie bolo ťažké, ale nakoniec sme ultra rýchlo spakovali všetky veci, nechali po sebe prekrásne miesto na stanovanie a hybaj ho na vláčik a dolu. Difúzne svetlo... viditeľnosť max. 50-100m, veľa čerstvo-napadaného prašanu, bol som veru o dosť spokojnejší keď sme už boli v stanici. A tam človek stretne dvoch čechov, že chlapi kam idete. „Na Konkordiaplatz, máme tam nejaké veci“. Neriešil som, ale prišlo mi to ako samovražda... Je to riadne ďaleko, po zasneženom ľadovci, v teréne kde bez GPS nepoznám spôsob ako sa orientovať. Ale možno boli, ako zvyknem povedať, iný level... V tuneli sme preskočili zamknutú závoru, aby im turisti neliezli do avalanche area... Jeden ind (aj tých tu bolo hromada, hneď za japoncami, aj keď tento deň nič nebolo vidno, neviem na čo sem išli) sa ma pýta, či sa tam môže ísť. „It‘s for crazy people... but it’s OK, just go there, you’ll see”. A zaváhal :) Dolu prší. Nasrať. Sadáme do auta a čím skor opúšťame Švajčiarsko. Na tomto tripe sme tu skončili. Suma sumárum, odskočili sme vláčikom do 3400m za 125 eur postaviť stan, prenocovať a zísť dolu... vysokohorská turistika... V tomto prostredí ale počasie znamená skoro všetko. Keď je pekne, je to rozprávka, keď je škaredo, je to peklo a ide o život. Prespávame v campe pri Bodensee, už v Rakúsku. Prší. V campe (toto som ešte nevidel) mali na všetko ich interný systém a kartu. Chceš ísť do kúpeľne, cvak. Chceš teplú vodu na umytie zubov, cvak (odráta sa suma). Chceš sprchu n minút, cvak. Ak to stihneš skôr a vypneš ju, pripočíta sa nejaký kredit naspäť. Ani ma nenapadlo to počítať, použil som čo bolo treba, nechal som im tips a krútiac hlavou odchádzam. Dúfam že sa nedožijem doby, kedy mi to započíta aj to koľko a kedy som naložil do ich ultra-moderného hajzla... Večer sme dali pivo, neviem už aké, ale 2x0,5L ma úplne odpálilo. Spal som ako zabitý.

day4 - Stüdlhütte na Vietnamský spôsob
8:00 wakeup. Akonáhle sme všetko naložili do auta, začalo chcať a poriadne. Prší celý deň cestou pod rakúsky Grossglockner. „Mňa už asi načisto (censored)“. „(censored) (censored) (censored) počasie. Je toto vôbec možné???“ „Tak (censored) sa sem 1000 kilometrov a (censored) z toho“ Celé sa to otočilo. Všade je škaredo. Ešte aj na Slovensku prší, opäť záplavy... Do Kals am GG máme tri možnosti... Cez Salzburg je to ďaleko, a najviac cez HochAlpenStrasse už neprejdeme, sneží tam. Niektoré priesmyky sú zatvorené, niektoré vyžadujú zimné pneumatiky. To sme dopadli, a to je iba koniec augusta. Druhá cesta je cez Thurn pass, najkratšia. Riskli sme to, boli síce 3 stupne, pršalo, ale cesta bola zjazdná. Cez Taliansko by to tiež vyšlo ďaleko. Zistili sme že nech už sem ideme kadekoľvek, všade sú nejaké tunely kde to chce additional poplatky. Treba s tým rátať. Felbertauerntunnel je pod priesmykom Thurn pass, Tauern autobahn tunnel je pod Salzburgom. Štvrtou možnosťou je ísť rovno domov. Ale nevzdáme to. Sme vo Vysokých Taurách (rakúske Vysoké Tatry :) ). 16:00 už opúšťame parkovisko pri Lucknerhaus vo výške 1900m a šlapeme hore na Stüdlhütte. Je hmla, skoro nič nevidno. Pri prvej chate zisťujem počasie a situáciu či ísť až hore. Veľmi milá pani mi hovorí že chatár nedoporučuje ísť hore, že je veľa nového snehu a nevidno cestu. Ale že pred nami ide asi 10 vojakov, že chcú ísť aj na vrchol. Lukáš: „Pome“. Ja: „Pome“. Cesta má trvať 2 hodiny, do zotmenia je to cca 3 a pol. Nasadzujeme mačky. Brodíme sa hoci prešľapanou cestou. Prechádzame cez most a v diaľke vidno v strmom svahu pomaly postupujúce postavy. Vojaci. Výborne. Hmla ale opäť znížila dohľadnosť a bolo vidno tak na 10-15 metrov. No tak to si ešte užijeme, hovorím si. A nemýlil som sa. ...censored... . Lukáš „Tak toto je riadny Vietnam“. „Čo ti (censored)...“. Lezieme po skalách aby sme videli čo najďalej čo je za nimi. Bol taký mix terén, skaly-sneh-ľad-tráva (hnusná, klzká tráva, ktorá úplne „zapchala“ mačky). Vidím že za nami sa driapu ďalší traja vytrvalci. Ako dobre! „Wo ist die normale Route?“ kričím na nich. „Dort“, kričí chlapík. „Lukáš poď dolu, cesta je dole!“. Orientácii pomohli aj stožiare od akejsi lanovky, ale tá ide hore do protisvahu, takže vôbec nie je jasné kade ísť. Pomaly ale badáme kontúry sedla. Prebrodili sme sa cez sneh asi po pás, prešli cez niekoľko serpentín po kameňoch. Pridávam do kroku lebo mi je fakt zima. Stmieva sa. Vietor kvíli a krúti sa v ľadovej stene nado mnou. „Chata! Hurá“. Je to maximálne 10 minút. Čím sme boli bližšie, tým silnejší bol vietor. Do tváre som schytal ľadové kryštáliky. „Do (censored) s tým (censored) počasím“. Akoby nás to celé naťahovalo až do poslednej sekundy. Ešte aj remienky na mačkách mi zamrzli a nie a nie ich dať dole. „Trocha“ vetra a snehu dokáže dramaticky zmeniť podmienky. A to sme v 2800m čo je v podstate nič. Totálne vyčerpaný otváram ťažké dvere od chaty, skladám veci a rovno do kuchyne. Môžem s kľudom skonštatovať, že v takomto emotional stave dokážete čokoľvek. „Ubernachten, zwei personen bitte. Und etwas zum Essen“. „Suppe, aber sofort“. „Sofort!“ odkývnem a idem ku stolu. Nemčina je proste super! :) Stüdlhütte je úplne luxusná chata, čisto, švédske stoly, milá obsluha. Vojaci už v dobrej nálade. Beriem do rúk obrovský tanier, nakladám do polievky všetko možné, syry, croutons, pažitku... S colou a čajom to všetko vo mne zmizlo doslova okamžite. Dostali sme dve lôžka v lágri 4, čo je normálne pre 20 ľudí, takže to bude maximálny luxus. Ubytko s OAV za 10 eur, čaj za 2 eurá, polievka za 4, akože kde to žijeme? Toto v Tatrách nehrozí... Majú sa čo učit... Rakúšania to tu majú premakané a ceny a služby sú na výbornej úrovni. Nabudúce netreba ani spacák... Na poschodí je dokonca lezecká stena, laná na precvičovanie, človek len pozerá. Chceli 5 eur za papuče, ale kedže máme prezúvky, netreba nič zahlovať. Za normálneho počasia funguje aj prepravka po lane a človek si sem môže dať vyniesť / zniesť batoh za 4 eurá (to je to čo som pôvodne považoval za lanovku). Vonku hučí víchrica. Musí tam byť riadna kosa. V izbe je okolo 15C. Popíjame domácu. Hlavou mi bežia dojmy a pocity z výstupu. Fakt sila. Relatívne ľahký úsek ale za desných podmienok. GPSka trackuje cestu, ale keby sme nevedeli kade ďalej, návrat do tmy a dolu by bol strašný... Lesson learned, and learned very well.

day5 - Ľahká turistika v okolí chaty.
Meist sonnig. Fajn. Takže máme slnečno. Pozerám z postele von cez veľké presklené dvere, z balkóna vidno množstvo vrcholov, je úplne jasno. Wav. Šlapeme hore ku Stüdlgrat. Dokonalé miesto na stanovačku. Za krásneho počasia fakt dokonalé. Vojaci sa vracajú z výstupu. Veľa snehu, je to tam zlé. Ľadovcom pod nástup sme si netrúfli, priveľa neviditeľných trhlín. Vybehli sme hore na skaly, prešli kus po hrebeni až do miesta, kde to už bolo risky. Čas na fotenie. Nádhera. Glockner sa nad nami týčil ako impozantná pyramída. Vidieť aj hornú chatu, dolu na ľadovci nejakí dvaja borci a husky prešľapávali zasneženú cestu. Chudák pes. Dúfam že im nezahučí do trhliny. Prajeme im veľa šťastia... Zišli sme do chaty, navarili kuracie cestoviny bez kuraťa, sáčkové polievky, doplnili kalórie. Ja som neskôr fotil na skalnatom svahu oproti. Podvečer opäť nabehli oblaky a všetko sa zatiahlo. Západ slnka mi nevyšiel. Ťažko povedať či nadávať alebo čo, v podstate sme tu zostali na ďalšiu noc len kvôli nočným fotkám. Ale ak bude takto, dofotil som. V izbe už spíme asi dvanásti, ľudí pribudlo. Vojaci majú opäť dobrú náladu, vyspevujú v jedálni rozličné nemecké pesničky a hukot preniká až do izby. Napriek tomu že tam neustále niekto behal, o rozličných frekvenciách a amplitúdach chrápania spolu-spiacich turistov nehovoriac, sa celkom dalo spať.

day6 - Pome domov!
Ráno 4:00 budík, beriem statív a leziem hore. Je jasná obloha, mesiac. Zadarilo sa! Posledný quest splnený. Okolo piatej vyrážajú prvé skupinky ku Erzherzog hütte. Držíme im palce. Ráno má byť pekne. Poobede ale prídu husté oblaky. Držte sa na tom ľadovci! My balíme. Úplne ľahko a rýchlo sme to zišli až k autu, správnou cestou. Len som hlavou krútil. Tak blízko a tak ďaleko... uvažujem že GG je pre tento rok asi uzavretá kapitola. V piatok má opäť snežiť. Už sa sem asi nedostaneme. Možno čoskoro už nebude prejazdná ani cesta ku Luckerhausu, a šlapať to z Kalsu, ďakujem pekne... Tak možno budúce leto...

Ad Švajčiarsko... Mínusy (alebo pozitívne reformulované „s čím počítať :-)“): Značenie je fakt katastrofa. Niektoré rozdvojky, tabule a kruháče to bolo ako rébus, že tu máš, vyrieš si a potom odboč... ale už viem veľmi efektívne reflexne stlačiť button s výstražným znamením a potom sa zorientovať... Dostať sa z rakúskej diaľnice pri Feldkirchu na tú švajčiarsku, to bola vždy zúfalá komédia a asi aj vždy bude. Pri Interlaken ceduľa Zurich z ničoho nič zmizla a rozhoduj sa človeče ako len chceš... Značenie turistických chodníkov -- hold toto máme na Slovensku najlepšie... Ďiaľničná nálepka: nič proti tomu, ale prečo je stále iba ročná? Tie diaľnice nie sú zase až taký výkvet, častokrát rozkopané, častokrát obojsmerka, častokrát len normálna cesta, častokrát mätúce tabule... Furkapass, Grimselpass, a vôbec všetky passy, neviem čím to je, ale vždy keď som tu, prší ako keby tu bol monzún. Raz, raz tu bolo pekne, to bola jediná, nie práve svetlá výnimka (no summit photo)... Čiže, chce to buď veľa času, alebo trafiť pekné počasie. No a potom veľa peňazí na naozaj kvalitné hodinky, nožíky, vláčiky a lanovky :)

Ad kvalita nášho vybavenia. Nech mi jeden predavač začne niečo rozprávať v outdoorovom obchode... Takže poporiadku: Millet termoprádlo -- smrdí to po jednom použití ako tri ruské zájazdy. Horná vrstva stála 1600 SKK. Directalpine polartec mikina -- celá izba, ba aj chata z toho páchne ako opičiareň -- nedoporučujem, 1500 SKK polovičná zľava. Mammut polartec accouncagua -- nevyhreje (veď to už vieme z minulého tripu), 3000 SKK po zľave. La Sportiva Spantik topánky, obúvanie a vyzúvanie je zakaždým tortúra. Nalomený nechet už viackrát, keď sa človek nepohybuje je v nich aj tak kosa, cena z 11.000 na 7.000 SKK. Návleky, zips ulomený, hold improvizácia... Nafukovacia karimatka, zips od spacáka ju načal. Nezalepíš ničím, obe lepiace pásky skĺznu okamžite dolu, už len človek počuje ako vysyčí... Nafukovačku nikdy viac -- zbytočná strata, spotrebný materiál. Jeden by sa nedopočítal. Veľa vecí v ponuke ktoré sú neprimerane drahé nestoja za nič... Treba si vyberať veľmi dobre. Merino -- vynikajúce termo, excelentné. Možno to hryzie pri prvom-druhom nosení, ale potom je to fakt paráda. Nesmrdí, rýchlo uschne, skvelé. Mačky -- nosiť si šróby alebo pevné lanká ktorými nahradiť zničené nity. Bunda Zajo, vynikajúca, nikdy nesklamala.

Videli sme opäť neskutočne krásne hory, údolia, ľadovce. Tentokrát síce nie z vrcholov a nie za ideálneho počasia, ale malo to svoj efekt... Na Bernské Alpy by to chcelo dobré dva týždne, aby tam človek nešiel do 3500m odskočiť si na kávu, ako to niekto pred nami napísal vo svojom reporte :), nie je to také neobvyklé. Finsteraarhorn je ďaleko, treba na to čas, rovnako aj na ďalšie prekrásne vrcholy, Schrekhorn a Lautertaarhorn... Po 6 dňoch sadám za počítač, píšem rovnako rýchlo, všetko ide tak akosi ľahko, aj hudba znie krajšie, nohy v teple, pohoda... a pozerám že tieto torrenty by mohli stáť za to, kus iný extrém: north face 2008 bdrip, everest beyond limit season 3...