Elbrus - Júl/August 2008


Priebeh

2008-07-25 Piatok - Let do Moskvy a Mineralnych Vod
2008-07-26 Sobota - MRV
2008-07-27 Nedeľa - MRV
2008-07-28 Pondelok - Azau 2300m (dedinka priamo pri stanici lanovky na Elbrus)
2008-07-29 Utorok - Cheget 3000m (meteorologická stanica)
2008-07-30 Streda - Azau
2008-07-31 Štvrtok - stany pri Priute, 4086m (podľa GPS :) )
2008-08-01 Piatok – Priut
2008-08-02 Sobota – Priut
2008-08-03 Nedeľa - Barely
2008-08-04 Pondelok - Summit, druhý pokus
2008-08-05 Utorok - Adyl Su dolina
2008-08-06 Streda - Shelda ľadovec
2008-08-07 Štvrtok - Zelenaya Gastinica stanové mestečko
2008-08-08 Piatok - Mafiánsky camp
2008-08-09 Sobota - Posledná túra
2008-08-10 Nedeľa - Hurá domov - Moskva, Viedeň, Žilina

Štandardná výstupová trasa
Azau (dolná stanica prvej lanovky) 2300
Horná stanica tretej lanovky (barely) 3700
Priut 4100
Pastuchove skaly zhruba 4600 (z Priutu asi 2 hodiny)
Začiatok traverzu 5000 (zo skál asi 2 hodiny)
Sedlo 5350 (traverz asi 2 hodiny)
Vrcholy 5640 a 5620 (zo sedla každý hodinu a pol)

Výsledok
Boli dva pokusy o výstup na vrchol. Prvý neúspešný.
Počas druhého výstupu Rasťo s Ďurim vrchol dali, hoci bolo nechutne škaredo, zatiahnuté, fúkal vietor.
My štyria sme to skôr alebo neskôr (relatívne tesne) pod vrcholom museli otočiť.
Počasie bolo väčšinu času na nič, posledné dni bolo pekne, kedy sme pobehali niekoľko dolín a ľadovcov a podnikli zopár lokálnych výletov.

Ponaučenia
Niektoré veci nesharovať, nepožičiavať! Zásadne. Nech si každý zodpovedá výlučne za svoje. Príklad: topánky, voda, čaj, jedlo.
Hore je už každý sám za seba! Keď to nedávaš, zlez dole. Nehraj sa na hrdinu.
Šlapať pomalšie, ísť si zásadne SVOJÍM tempom, aklimatizovať sa podľa SEBA.
Naučiť sa počkať si na pekné počasie.

A teraz niekoľko hustejších riadkov pre tých čo chcú čítať viac...

2008-07-25 Piatok - Let do Moskvy a Minerálnych Vôd
Tak prišiel deň D. Odlietame. Je štvrtok neskoro večer, sedíme vo Viedni na letisku. Dve "praktikantky" pri check-ine vytlačili Zdenkinu letenku na Marianove meno a doplietli štítky s batohmi. 6 ľudí a 7 batohov, to zase dokomplikoval môj spacák. No snáď to dobre dopadne. Popíjame pivo. Na toalete mi do oči zasvietil nápis ktorý dosť škaredo komentoval Rusko... snáď to nebude také zlé. Jedna známa nám povedala "Keď už ste zdolali Mont Blanc, choďte na Elbrus do Ruska. Prídete odtiaľ plní zážitkov". Tak aj bolo. Ráno pristávame v Moskve, let OK. Pri druhom check-ine opäť doplietli palubný lístok s menom. Zrejme sa do databázy zatúlala nepatrná chyba. 

Keďže sme sa mali presunúť na vnútroštátny terminál, museli sme si hodinu počkať na autobus, natlačení v jednej nehostinnej čakárni kde si nebolo ani kde sadnúť a jediné čo sa dalo urobiť bola návšteva WC. Nedalo sa nič kúpiť, dochádzala voda, ledažeby skúsiť tú záchodovú, čo sme neriskovali. Bus našťastie prišiel a previezol nás okolo pristávacích dráh na opačnú stranu letiska (z international terminálu Sheremetyevo II na domestic terminál I). Videli sme tam aj zopár historických exponátov a dúfali sme že nepoletíme jedným z nich. Do Min. Vôd sme leteli Tupolevom 154, lietadlom ktoré je dobre známe tým, že verne kopírovalo charakteristiky Boeingu 727.

V hale sme mali asi dve hodiny čas. Trebalo zmeniť peniaze. Teta v bufete nám dala jasne najavo že na letisku sa peniaze zmeniť nedajú. Skúsili sme vyvrátiť jej hypotézu a Rasťo vybehol von z letiska do nejakého stánku a vymenil asi 100 eur. Keď sa vrátil všimli sme si hneď pri nás dômyselný automat, ktorý dokázal meniť doláre aj eurá na ruble. A ešte s lepším kurzom. Tiež bolo pozoruhodné, že fungoval len keď pri ňom neboli viac ako dvaja ľudia. Čo tí rusi nevymyslia. Ceny boli podobné našim, rubeľ mal hodnotu asi 80 halierov. Ja ako lenivý matfyzák som to zaokrúhľoval 1:1. Všetci podriemkavame a zaspávame.

Okolo 9tej štartujeme do Min. Vôd. Pri štarte ma zobudil hukot motorov, no kým sme vzlietli, opäť som zaspal. Zobudil som sa ako mi podávajú jedlo, o 10 km vyššie, s úžasným výhľadom, keďže sme sedeli v prednej časti lietadla a krídlo bolo až niekde vzadu. Fotiť ale akosi nebolo čo, bolo vidno len opar. Pristávame v Min. Vodách. Odfotil som prvý kopec. Teplo je tu jak v pekle. Ja prirodzene odvážny, s foťákom na krku, odfotil som pár lietadiel a vpochodoval do príletovej haly. Už by som to neurobil, ten foťák som mal schovať, hoci asi by mi to nepomohlo.

Ešte som sa ani nezorientoval, už ma odchytil policajt. Bol to profesionál, ako zo zlého ruského filmu. Že koľkí sme? Mne sa zdalo na klamanie priskoro, tak som povedal že sme šiesti, zobral nám všetkým pasy a hneď že kde máme voucher. Že ani vízum nemám do Min. Vôd, iba do Moskvy. A že musíme ísť tam vybaviť si povolenie. Ja sa na týpka pozerám či je normálny. Fasa uvítanie. Vyzeralo to zle. Rasťo tu už ale raz bol, Elbrus zostal vtedy nezdolaný. Ale vedel ako to tu funguje. Peniaze. Rovno 10 dolárov do pasu, ak nestačí, treba pridať. Môžeme sa nejako dohodnúť? Chlapík hneď pochopil, povedal že si to máme premyslieť a že na nás počká aj s mojim pasom. Pôvodne navrhol 1500 rubľov za človeka, nakoniec nás to dokopy vyšlo 700. Vôbec, frázu "vasmožna dagavariť sa" som si osvojil ako ultimátnu zbraň.

Aby mal človek predstavu, vízum do Ruska sa normálne vybaviť nedá. Musíte mať známeho v Rusku ktorý vás pozve a vybaví vám doklady tam. Známych nemáme, takže sme to skúsili cez cestovku na Slovensku, ktorá už známosti mala. Tá to vybavila cez Ruskú cestovku, dostali sme vízum, ale nie voucher. Voucher si trebalo vybaviť v Rusku, kde sme našťastie spoznali miestnych ľudí ktorí tam už mali rozbehnutý biznis. Bez toho by sme nedostali registráciu ktorú treba urobiť 3 pracovné dni po prílete. Bez nej nie je možné krajinu opustiť. Ak sa nestihne do 3 dní, je z toho vážny problém, pokuty, ďalšie papierovanie. Ďalej treba povolenie do pohraničnej zóny, keďže Gruzínska hranica ktorú tvorí hlavný Kaukazský hrebeň (ktorý je mimochodom prenádherný) je blízko a ešte aby toho nebolo málo, treba povolenie do hôr. Toto všetko stálo nejaké peniaze, ale neboli to veľké sumy. Problém je byrokracia, čas, zisťovanie, vedieť čo všetko treba.

Akonáhle sme sa prehrýzli cez tohoto nechutného policajta, ktorý sa už evidentne nabalil peniazmi veľa krát, zistili sme že Marošov batoh nedošiel. Ja som v ten moment preklial celé aerolinky a spomenul si na svoj batoh v Nepále... Bolo jasné, že máme minimálne tri stratené dni na konte. Vtedy som si povedal, že už si budem tých ľudí za prepážkou rovno fotiť, aby som okamžite mohol spätne nájsť zodpovednú osobu a narobiť poriadny cirkus. Človek si plánuje veci mesiace dopredu, a potom sa mnohé sny rozlynú blbosťou nejakého inteligenta ktorý nezvláda nalepiť lístok na batoh a zistiť či na mužské meno necestuje žena. Treba na to dohliadať. Cestou späť sme si dôkladne preverili ako batožinu označili, koľko lístkov máme, aké sú na nich mená, všetko.

Nasledovné tri noci sme strávili v gastinici poblízku letiska. Charakterizoval by som to slovami ako: na spadnutie, smrad, bez sprchy, 6 ľudí v jednej miestnosti, komáre, úmorné teplo, spoločné WC v štýle stupačky, splachovanie spôsobom "choď si nabrať do izby vodu do fľaše a príď si to tu zaliať", kvalitné pavučiny, ďalej rozbité, špinavé, hrdzavé, rozpadnuté, rosypané... namiesto svetla len žiarovky a káble trčiace zo stien... ťažko opísať ten pocit, keď sme na tretí deň objavili sprchu (hoci nám recepčná tvrdila, že tam nie je, možno sama nepozná zákutia tejto hororovej budovy), každopádne sprcha padla vhod, napriek rozmanitým textúram a formám života ktorými sa to len tak hemžilo. Boh ochraňuj toho kto sa nechtiac obtrel o stenu. Počítačový grafik by v tejto budove nabral početné inšpirácie a dáta.

Medzitým otravujeme tety na letisku, rukami, nohami, ruštinou, angličtinou sa dohovárame a vysvetľujeme im čo chceme. Angličtina je nám tu zväčša na dve veci. A v horách úplne. Aspoň turisti respondovali, zvlášť entuziastickí patetickí amíci, s tými je vždy sranda. Rusi sú iní vlastenci. Aj na letisku majú veľký plagát "Verím v Rassiu, verím v sebja". Kto vie kde sa vymývajú mozgy viac, či v Amerike alebo v Rusku.

Tlačili sme na ďalších frontoch, mejly na letisko do Viedne, mejly a telefonáty do cestovky. Smola je že akurát išiel víkend. Ako najefektívnejšie bolo tlačiť cez novú známosť tu v Rusku, prirodzene s nejakým bakšišom do vrecka. Zbehli sme aj do mesta jedným malým mikrobusom kde sme boli nasekaní ako sardinky, o povlakoch na poťahoch sa rozpisovať nebudem. Registrácia na pošte dopadla neúspešne, nemáme totiž voucher. Začarovaný kruh. Úplnou náhodou sme našli office aeroflotu. Bagáž vraj v Moskve nebola. Snáď nešla niekam za oceán, to by bol ešte väčší problém. Počas telefonovania v office som ja zaspal úplne, Rasťo a Maroš podriemkávali. Ďuri sa podujal strážiť veci v gastinici, René so Zdenkou sa potili vonku v 40 stupňovej horúčave.

Spánok bol biedny, únava, teplo, nové prostredie, zvykanie si, aklimatizácia (nie tá horská).

2008-07-26 Sobota - MRV
Na letisku sme neporiešili nič, v meste sme nakúpili zopár drobností. V tom autíčku to bolo akési ešte viac hustejšie ako včera. Pred letiskom nás opäť odchytili policajti, sú to prechcanci, len tak sme tam sedeli na tráve, no nemali čo robiť, hneď vyšli po nás. Ale bolí to ešte mladí pseudo-profesionáli, a vysvetlili sme im, že už sme to raz zacvakli, že vieme čo všetko ešte musíme vybaviť a že predošlý kolega sľuboval že už nebudeme mať žiadne problémy. Dali pokoj. Rasťo len skonštatoval "chlapci poďme my odtiaľto do p...". O batohu nič nevieme, platíme ďalšiu noc v gastinici (200 rubľov na osobu). Telefonovanie je drahé, volanie je 120 SK/min, príjem okolo 30. Dobre to Orange zariadil. Nasratosť stúpa. Ale majú tu fajn pivo (terek, baltika), pomohlo krátiť dlhé chvíle. 

Rozmýšali sme koľko hviezdičiek má naša gastinica. Zhodli sme sa, že to jeden kosák a jedno kladivo. A hviezdičku dostane ten kto odtiaľ odíde bez ujmy. "Mal si ísť na letisku za väčšou rybou". "Aj som bol!". "Ale si ju nestihol uplatiť!". "Sakra už mám na sebe toľko potu že môžem zo seba robiť mucholapku v strede izby". "Cez tú vrstvu sa k tebe nedostane žiadny komár". "Nový nápad na hororovú first-person-shooter hru, gastinica".

2008-07-27 Nedeľa - MRV
Dnes policajti zase excelovali. Vytlačili sme sa von z auta na autobusovej stanici v meste. No hneď nás odchytil taký kokotko v tepláčkoch čo sa tam poflakoval, vytiahol odznak, že polícia. A hybaj ku stanici a kontrolovať pasy. Jeden vtip. Padá orol zo skaly, tesne nad zemou rozprestrie krídla, vzlietne a príde opäť hore. Vidí ho sokol. "Orol čo ty robíš?". "Ja mám v p...". "A môžem mať v p... aj ja?" "Jasné, poď". Tak sa to isté opakuje, obaja padajú, rozprestrú krídla a priletia hore. Príde medveď. "Počujte čo to robíte?" "My máme v p...". "A môžem mať aj ja v p...?". "Môžeš, jasne". Tak padajú všetci traja dole a orol sa len tak opýta medveďa "A krídla máš?" "Krídla? Nie. Prečo?". Sokol hovorí orlovi "Tak medveď má teda ináč v p...". Všetci sme mali pasy a piati z nás v nich mali aj tie doklady o prílete. Ja som si nechal palubné lístky aj doklady v batohu v gastinici. Stálo nás to asi 15 minút napätia a mňa 200 rublov. "Kámo, chodiť po meste bez týchto dokladov, ty máš teda ináč v ". 

Výlet k jazeru sme zrušili, ja som zanevrel, toto ma fakt naštavalo, sú ako také zvieratká s čiapkami na hlave starostlivo si držiace svoju rolu, číhajúce na akúkoľvek slabosť turistov. Rusko je anti-turistická krajina. Povedal som že idem na autobus a do "hotela". Nemusel som dlho presviedčať, pretože zacačlo pršať. Na uliciach nemali kanále, takže to bola zaujímavá potopa. Prečkali sme v internet klube, kde sme za pár rublov opäť naháňali batožinu tentokrát cez mejly. Úspech bol, že sme si vybavili cez ruskú cestovku odvoz až pod Elbrus a v pondelok sme mali definitívne odísť odtiaľto preč. Napriek dažďu nás opäť statočne doštípali komáre.

2008-07-28 Pondelok - Azau 2300m (dedinka priamo pri stanici lanovky na Elbrus)
Ráno došiel starší chlapík, typické ruské črty, vyzeral byť skromný, skrátka v pohode. Transport vybavený za 6 x 500 rubľov v minibuse trval asi 3 hodiny. Rovná horúca planina sa premenila na obrovské údolie Baksan a nastúpali sme do výšky 2300 metrov. V malom obchodíku AlpinIndustrie si Maroš kúpil a prenajal potrebné veci. Mali tam pomerne malý výber, ale boli to užitočné, nevyhnutné veci, značkové, niektore lacnejšie, niektoré drahšie ako u nás. Nechali sme im zálohu 400 eur, vymenili nejaké peniaze na ruble a pokračovali ďalej.

V Azau sme postavili stany, Ďuri klasik urobil oheň, obzreli sme ceny hotelov a reštaurácií, je tu relatívne lacno. Ubytovanie 500 rubľov, jedlo asi ako u nás. Neskôr sme hotel aj využili (dva krát freeride). Upratoval som veci, medzi iným som si vylomil nechet na palci na nohe keď som si skúšal skeletové topánky, krvák, a hlavne dobrý začiatok.

2008-07-29 Utorok - Cheget 3000m (meteorologická stanica)
Na ťažko sme išli hore na Cheget, relatívne náročné bolo už len zísť dole do dediny, a preto sme sa rozhodli že pôjdeme hore dvoma lanovkami (problém bol dlhé ranné vstávanie a balenie). V Terskole sme ešte v malom magazíne u bábušky nakúpili nejaké jedlo a vodu a išli ďalej. Chleba nemali. Pýtali sme sa kedy bude. Ona že nevie, že ako napečú a ako príde auto, možno za hodinu, možno až zajtra. Neveril som, ale tie historky sú fakt pravdivé. Lanovky nám ušetrili asi 1000 výškových metrov, v búde kde sa predávajú lístky sme sa chceli "dagavariť", tam sme síce neuspeli, ale priamo pri sedačke kde sa nastupuje to vyriešilo 50 rubľov týpkovi rovno do ruky. Rozmýšľam ako by to dopadlo keby som to urobil u nás vo Vrátnej doline. Škoda že tam už majú vrtule a počítadlá. No nič, ukecali sme ich, nasadol som aj s mojim 30 kg báglom do malej sedačky, ešte že som nezletel dole hneď pri nástupe, batoh som mal na nohách, pri zostupe sa môj cepín zapichol do kolena Rasťovi ktorý mi chcel ochotne pomôcť. Cestou dole som batoh naložil samostatne na sedačku, na šťastie nikam nespadol, chlapík dole sa poň tak entuziasticky rozbehol že mi ho zloží, keď ale uvidel špicaté mačky trčiace smerom k nemu, poriadne sa zháčil. Hmotnosť tiež neodhadol, ale dopadlo to dobre. Ja si vždy beriem extra zásobu vody, takže to tiež prispelo k váhe. Napríklad hore na Priut som bral 6 litrov tekutín. Ako tréning to bolo vždy užitočné.

Fascinovali ma fotky a reči o tom aký je odtiaľto prenádherný výhľad na Elburs. Problém bol, že aj Dongozorun oproti bol v oblakoch, len ľadovec v tvare X bolo vidno, časť kopca mi významne pripomínala prekrásnu horu z Nepálu, Ama Dablam. Z Elbrusu bolo vidno iba dolné ľadovce, väčšina kopca bola v hmle, pôsobilo to tak akosi pochmúrne a veľmi tajuplne. Vybehli sme rýchlo hore na Cheget ako taký, na každej mape mal inú výšku aj iné miesto, tých vrcholov je tam viac. GPS každopádne ukazovalo okolo 3600 metrov. S Ďurim sme ešte prebehli cez jednu skalnú roklinu, ale keďže išla hmla, vrátili sme sa z hrebeňa. Ten ďalej pokračoval (terén obtiažnosť tak 2-3) na ďalší kopec a cez snehové pole na Malý Dongozorun (asi 3900m). Opäť vrchol čo zostal len v mojej fantázii, pričom myslím že zmáknuť by sa to dalo za pár hodín. Počasie, čas a záujmy ostatných mi to však už neumožnili.

Zbehli sme dolu. Ja šikovný som lietal po kopci v kraťasoch a v mikine a veľmi kvalitne som vymrzol. Večer ma chytila únava a triaška, tak som si dal asi 30 klikov na zahriatie, windstopku a zaliezol do spacáka. Asi 15 minút mi v ňom bola zima, pričom môj spacák je -20C komfort a -40C extrém. Nejako skoro ma chytá mountain sickness. Ale o pár minút som bol fit. Dve ženy na meteorologickej stanici nám ukázali interiér, nádrž s pitnou vodou, dokonca nás pozvali na čaj, ich kocúr mi zapózoval keď som ho fotil s Elbrusom na pozadí. Počasie vraj bude najbližšie 3 dni úplne na nič. A mali sme im veriť. Špeciálne zakódované SMSky s predpoveďami vôbec nekorešpondovali s realitou. Doobeda clear, poobede clear, v noci clear. Isteže, hlavne že bol nad nami humus z niekoľkých vrstiev oblakov. Sestre som neskôr napísal, aby ich ani neposielala. Použili sme rady vodcov, pilotov, intuíciu a fungovalo to o čosi lepšie.

Aj v tejto výške nás trochu otravovali komáre. Na neuverenie. Dúfam že na Elbruse ma nič štípať nebude. Na hornej stanici lanovky pri bufete na drevenej podlahe sme postavili stany, kolíky zatĺkli medzi dosky a pokúsili sa zaspať. Elbrus bol stále ako skutočne dobrá striptérka, odhaľoval sa veľmi pomaly a nenápadne. Zatiaľ sme z neho veľa nemali. V noci sa zatiahlo, všade okolo boli oblaky, len nad nami jasná obloha a hviezdy. Z Dongozorunu bolo počuť mohutné praskanie ľadovcov, pripomínalo to výstrely z kanónov. Neskôr večer sa začalo blískať. Zvláštne bolo, že sme nepočuli žiadne hromy. A ani nepršalo. S Ďurim sme začali desiť ostatných. Ja som vytiahol cepín, a odtlačil nerezový kastrólik ďalej od stanu. Odkotúľal som termosku a cepín zahodil ďalej. "To aby blesk nejebol rovno sem". "Ty kurva, nedávaj to ku nám". "Neboj sa". "Elektrika a guma sa neznášajú, máme 3.5cm nafukovacie karimatky, to bude v pohode". "Lenže tu elektriku nezaujíma tá guma, ale železo". "Aj tak je jasno, kľudne spi". "Veď počkaj, keď to tu jebne, tak bude také jasno, že také jasno si ešte nevidel". "Aký je evakuačný plán? Ja letím okamžite do stanice, akonáhle počujem prvý hrom". Napriek všetkému, búrka neprišla, hoci v oblakoch sa fotografovalo výrazne. Spánok bol skvelý.

2008-07-30 Streda - Azau
Ráno bol úplne off Ďuri. Asi niečo so žalúdkom. "Už nechcem žiadne tvoje proteínové tyčinky ani mars ani nič podobné". Ja sám som opäť vybehol na Cheget, počasie na nič, pretestoval som opäť GPS (porovnal som tracky) a tiež Ďuriho vysielačky. Počuli sme sa aj z cca 400 metrovej diaľky a spoza skalného hrebeňa. Aj tak odvaha, v pohraničnej zóne robiť rádiové vysielani (podotýkam, BEZ povolenia). Prechod cez hranicu je zakázaný a nič také medzi Ruskom a Gruzínskom (oficiálne) neexistuje. Neskôr sa ukázalo, že to možné je. Do jednej doliny je totiž úplne zakázaný prístup a údajne tu prebiehajú určité "obchody" s ľuďmi... Ostatní zabíjali čas na stanici. Lanovkou sme zbehli dole, väčšina cesty bola v hmle, ja som chcel ísť pôvodne peši. Hmla a dlhá cesta potom ma odhovorili. Pôvodne som chcel ešte vybehnúť prvú lanovku na Elbrus, ale tá cesta na ťažko späť do campu mi dala riadne zabrať. Ráno ťaháme hore. Nedaľeko v potoku sa dalo celkom dobre poumývať. S hygienou to tu bolo slabšie, ale človek si zvykne.

2008-07-31 Štvrtok - stany pri Priute, 4086m (podľa GPS :) )
Ráno vyrážame na lanovku. Korupcia je štandardný postup. Zaujala ma tam jedna holka, taký ten archetyp horolezkyne. Skoro by som sa bol zaľúbil, keby mi Ďuri nepovedal že mala fúzy :) Neviem kde som mal oči. Bola tam aj s dvoma chalanmi, a všetci túto tortúru absolvovali už viackrát aj v zime, čiže povedzme ak je "dobrý" vietor, tak v -40C. A vraj chcú postaviť v sedle chatu. Toto sa mne zdá úplne nereálne a naviac pri ruských postupoch nevybaviteľné a na dlhú dobu. Ja s Rasťom a Ďurim sme si poslednú lanovku naťažko (už iba sedačka asi 200 výškových) prešľapali po chodníku ktorý bol zaujímavý tým, že okolo sa povaľovali obrovské sopečné balvany a kusy ľadu. Elbrus opäť v hmle. Na bareloch kde nás počkali ostatní si dávame mačky a pokračujeme zhruba 350 metrov na Priut. Je to jemný stupák po snehu, v závere trochu viac strmý. Hemží sa to tu turistami a ratrakmi. Pred Priutom sa kopec doslova roztekal, snehové a ľadové polia sa veľmi intenzívne topili. Treba nájsť miesta pre stany. Niektorí ľudia sa utáborili na vrchu Priutu, niektorí vyššie na skalných vyvýšeninách niekoľko desiatok metrov ďalej. Ďuri išiel odhodlane hľadať miesto. Asi po 50 metroch sa zaboril s topánkami komplet do vody. Toto okamžite ohrozilo jeho šance na výstup. Kritéria boli predovšetkým 1. rovina, 2. závetrie, 3. šutre na kolíky. Okolo bol dosť bordel, špina, vytekajúci olej do ľadovca a podobne. Priut je značne rozostavané a znečistené miesto. Zopár robotníkov sa tu snažilo niečo riešiť s miešačkou ale nevyzeralo to veľmi úspešne. 

Vyšli sme do vyššej výšky ako som pôvodne zamýšľal (z 3000 rovno do 4100), Rasťo neustále tvrdil že je to OK, že sa takto postupuje, ja som tvrdil že je to veľký skok. Večer už za tmy sme ešte s Rasťom a Marošom vybehli asi 150 výškových po snehu, v úplnej hmle. GPS som zvieral v ruke ako svätý grál. V noci to bolo zaujímavejšie. Keď som zaspával, cítil som že pulz mám o niečo vyšší ako obvykle. Prirodzená reakcia na vysokú výšku. Moc sme nepospali, boli už asi tri hodiny ráno a ja som si všimol že bliklo jasné svetlo. "Kto tu blbne s čelovkou?" "To nie je čelovka" Začalo sa blískať. Fúkal aj vietor, hromy sme nepočuli. To blískanie ale akosi neprestávalo. Začul som prvý hrom. Začalo pršať. "Čo teraz?" Vietor bol tak silný že dokričať sa nedalo ani do vedľajšieho stanu. Takto nás tam mohlo byť asi 40, plus nejakí ľudia roztrúsení na skalách. Nuž, podo mnou alumíniová fólia, pod Ďurim hliníková karimatka, pri mojej hlave varič a bomba, mačky, cepín, skrátka nádhera. Najbližší blesk bol od nás 3 sekundy. Tie hromy boli neuveriteľne nahlas, a hoci to bol desivý zvuk, bolo v ňom niečo skutočne krásne. Hukoty sa ozývali po celých dolinách a ľadovcoch, boli to mohutné ťažké zvuky. Začali šlahať krúpy. Som rád že stan to prežil, rukami som tlačil na stenu stanu aby odolával vetru. Sústredil som sa na dýchanie a na myšlienku, že všetko je to konečný proces. Priznám sa, nebolo mi všetko jedno. Búrka sa ešte počas noci dva krát vrátila, s menšou intenzitou a bez krúp. Bol to krásny adrenalín. Cez to všetko okolo prešiel ratrak a zdá sa že vyvážal hore nejakých suiciderov.

2008-08-01 Piatok – Priut
Spánok bol biedny, ale zdriemli sme si hlavne nad ránom. Ja som musel zbehnúť okolo piatej na toaletu (mimochodom dosť zložitý proces, obliecť to všetko na seba, už len pri tom sa človek zadýcha, nájsť vhodné miesto, potom sa vrátiť, zase to všetko vyzliecť, poodkladať v malom priestore stanu a zaliezť do spacáka), urobil som zopár fotiek, všetci pravdepodobne spali. V nádeji že konečne nafotím nejaký východ slnka som s nadšením vytiahol foťák, ale nič moc z toho nebolo, opäť sa to všetko zaťahovalo. 

Neskôr keď sme sa ako tak dali dokopy sme vyrazili na túru. "Tu kým si človek nájde správne miesto pod karimatkou a zbaví sa všetkých hrčí, to chvíľu trvá". My sme s Ďurim poctivo preniesli stan do iného zákopu a starostlivo lopatou a drevenou latou vyrovnali terén. Problém bol že sa to tu všetko topilo, sneh bol doslova mastný a špinavý. Vyliezli sme po 4600 metrov, na Pastuchove skaly, expedícia za ktorú sme sa zavesili to otočila už pri prvom skalnom rebre, tak sme to ďalej riskli sami. GPS vždy po ruke. Ale podstrihol ma ten device, lebo sem tam to prekreslilo track asi 200 metrov niekam úplne do paže, zrejme skreslený signál alebo čo, takže som potom starostlivo ukladal waypointy, pre istotu. Tuposť programátorov škoda komentovať. Opäť prší, sem tam aby to nebolo také monotónne, padnú nejaké krúpy. V spacáku som našiel ucholaka. Veľmi potešilo. Rozmašíroval som ho na kašu. Ktosi zas našiel iného chrobáka, doprial mu milosrdnejší osud, nechal ho umrznúť vonku. Business na Priute neexistoval, aspoň nie pre neubytovaných. Teta tam vyvárala parádne špeciality, ale nechceli mi predať ani len vodu. Sú to nie len anti-turisti, ale aj anti-podnikatelia. Jeden ratrak by sem doviezol toľko tovaru, že by na tom zarobili majland. Ďuri zase prišiel s myšlienkou moderných kadibudiek s heslom „seriem ako človek“. No všeličo by sa tu dalo vylepšiť. Ale aby som im nekrivdil, podarilo sa mi od nich získať igelitové sáčky, ktoré si Ďuri dával do topánok. Veci tu schnú ťažko. Servítky pomáhali len čiastočne.

Ďuri potreboval vybehnúť na WC. Svoje boty mal ešte mokré, nuž neviem ako ho to napadlo zobral si moje. Hovorím mu, tam popri skalách zbehneš na Priut a úplne v pohode sa vyserieš, je tam taká dobrá kadibúdka. Aj keď... keď som tam bol, podo mnou bola asi 5 metrová priepasť a veľmi strmo to dole klesalo. Bolo tam teda riadna kopa sračiek. Hovorím, si že keď sa tá mokrá doska podo mnou prepadne, tak som natvrdo skončil... Vrátil sa asi o pol hodinu so slovami "Do , ja som sem nechcel ísť, mne sa to tu nepáči, ja to jebem". Ja empaticky "Čo sa deje? Všetko OK?". Potom z neho vyliezlo, že utopil vo vode aj moje boty. To som nevydržal a vybuchol som. Znesiem všeličo, ale boty ktoré som mal vyslovene ako stvorené na tento výstup, boli zrazu nepoužiteľné. Vtedy museli mať zábavu vo viacerých stanoch naokolo... Neraz sme sa tu viacerí dosť škaredo povadili. Stalo sa tu viacero hitov, Rasťo si dokrvavil nohu na Marošovej mačke, Maroš prepichol cepínom dno jeho spacáku, ja som si pri šmýkaní sa dolu kopcom rozmlátil polarizačný filter. Zarobil som si, a odvtedy si dávam na elektroniku sakra bacha. Ďuri potom veľmi intenzívne sušil svoje aj moje boty nad varičom, ja som otváral stan a varič nám prepálil dieru do krytu. Našťastie vo vonkajšej časti. Bez chýb to asi nejde. Trial error mode, learning by doing.

2008-08-02 Sobota – Priut
Mal som hrozný spánok, budil som sa, snívali sa mi úplne iracionálne nezmysly, a najhoršie že pretrvávali aj za bdelého stavu. Trávu som nehulil už pekne dlho. What’s up? Zracionalizoval som si, že vraj zvýšená teplota. Bachol som si celý aspirín a zaspal ako malé deco. Zobudil som sa neskôr ráno a zdá sa že som sa do-aklimatizoval. Cítil som sa OK. Dnes sme sa vydriapali po traverz, do 5000m, kde nás horská služba kvôli počasiu odradila aby sme nepokračovali. Ako dobre, beztak som zrovna veľa síl na ten nechutný traverz už nemal. A to počasie bol skutočný kentus, hmla, husté oblaky, vietor, bez šancí. Na Pastuchových skalách sme si dali prestávku, bolo tam pekné závetrie, škoda že v ňom bolo elegantne nasraté, no ale čo... keď niekto musel tak musel, tu to ináč nejde. A v rýchlom vetre a v mraze je to celkom umenie. Dolu sme sa šmýkali na sáčkoch dole svahom, bolo to neuveriteľné ako rýchlo sme klesli o toľko metrov, ktoré sme tak náročne vyšľapali. Rasťo si natrhol drahé goratexové gate. Ja som si od Ďuriho požičal igelitovú tašku ako satisfakciu za boty, ktoré ma kvalitne chladili celý deň, a to boli fakt slušné skelety. Dokonca som ich videl u viacerých ľudí.

Došmýkali a došmatlali sme sa na Priut. Ja by som aj bol ostal ešte jednu-dve noci, ale akosi lavínovo sa všetci namotali na to, že treba ísť dole. A rovno do hotela. Ten najluxusnejší bol za 500 rubľov na osobu, v trojkách izbách. Ale uznávam, regen padol vhod, celkom som sa konečne vyspal. Cez našu mafiánku sme vybavili na ďalšiu noc barel na hornej stanici tretej lanovky. Rozhodli sme sa že po Pastuchove sa v noci vyvezieme ratrakom (max. 8 ľudí, cena vždy 300 eur). Je to nešportové, ale raz sme si to už prešli, počasie bolo fakt na nič, tak prečo si nepomôcť. Problém bol ale to počasie a aklimatizačka. Toto bol nedobrý krok, respektíve priskorý krok.

Lanovkami sme zišli dole, opäť typická uplácačka. Ináč prostredie okolo lanoviek nevyzerá zrovna ako u nás alebo v Alpách, sú tam sopečné vyvreniny, šutre sú sfarbené do čierna, do červena, je tam mnoho nedbadlo pohodených žeriavov, miešačiek, prostredie okolo lanoviek je jedno veľké stavenisko, lanovka bola natretá asi iba raz, keď ju postavili, opex = asi iba elektrina + prevádzkár. Kabínka keď prichádzala do stanice vrzgala tak, že také vrzganie som ešte nepočul. Ďuri: "mne sa snívalo že sa odtrhla kabínka". "A pri ktorom stožiari?" "Tak dík".

V dedine sme išli okolo smetiska, zrazu kde sa vzal tu sa vzal, býk veľký jak sviňa a rovno medzi odpadky. Spozorneli sme, Maroš mal na sebe červené termo, no býka našťastie zaujímalo len to žrádlo. U nás sú to mačky a potkany, na intrákoch potravinový reťazec šváb-holub-mačka-bezdomovec, tu sú to býky. A mimochodom nepálsky denný spiaci pes... tu je to to isté, v noci to breše ako keby ho sťahovali z kože a cez deň odfukuje vyvalený niekde na prašnej ceste.

Medzitým sme sa dozvedeli že našli jedneho rakúšana ktorého hľadali dva dni, prežil to, stihol oslepnúť (asi len lokálne), jedna inštruktorka nám vravela že aj pri zlyžovaní z Priutu na barely ľahko zablúdila.

V hoteli to bolo skvele, normálna posteľ, napochodoval som do spchy, čuduj sa svete, iba studená voda. No čo, sme v Rusku. Keď sme otravovali na recepcii, povedali nám že o pol hodinu voda pôjde. Tlak teda nič moc, ale stačilo to. Opäť trochu hygieny. Večer zase pršalo. "Už dávno nespŕchlo. To nemohlo to počasie vynechať...". Irónia, počasie nás neprekvapovalo.

2008-08-03 Nedeľa - Barely
V hoteli sme sa vyspali fakt dobre, vybehli sme hore na barely. Tentokrát iba dvoma lanovkami. Maroš sa pokúšal nájsť návleky ktoré mu spadli z lanovky keď išiel minule dolu, ale nepodarilo sa mu to. Prístup ku stožiarom bol veľmi ťažký, cez obrovské balvany. Najskôr som zháňal asi troch majiteľov v okolí barelov, potom som zistil že skrátka stačilo napochodovať do toho nášho. Zodpovedná osoba bola rovno na mieste, povedal by som to tak, holka s veľmi peknou postavou, povedzme 25, ale tak divnú, neprívetivú a zakomplexovanú ženskú som už nevidel dávno. Asi si myslela že ju tu chce každý pretiahnuť. Keďže toto by nám znemožnilo výstup na summit, všetci nevybúrení chalani sme museli tieto myšlienky zahnať. Nafotil som tu zaujímavé fotky (v exteréri), tiež nafilmoval veľa oblakov, napodiv sa ukázalo trošku lepšie počasie. Vybavili sme ratrak. Spali sme na nič, asi tak pol hodinu, piati na jednej posteli, úplne zminimalizovaní, preteky v plynatosti naberali obrátky. Rasto si dokrvavil nohu na Marošovej mačke, Ďuri privrzol Marošovi ruku do okna keď musel vetrať, mne ráno navhli boty, opäť zase raz pochodovať v zime, pomyslel som si, my už len budeme expedícia. "Už to vidím, nás tam ten ratrak vyloží, hmla jak v p..., kosa, a budeme radi keď za ním budeme vedieť utekať dole a nezmrzneme". "Ty vole ten kopec bude svietiť ako las vegas, všetci s tými čelovkami...". "Hej ako lemingovia, všetci do trhliny".

2008-08-04 Pondelok - Summit, druhý pokus
Ráno sa zobudím 3:00, všetko nutné som nahádzal do batoha, zjedli sme konzervu pikaa, a hybaj do ratraku. Týpek neodštartoval kým neskasíroval 300 eur, zapli sme čelovky, naskákali hore a užívali si jazdu. Všade ešte tma, sem tam sme videli iný ratrak, prípadne celý pochod ľudí s čelovkami. Chlapík nás vyložil na začiatku skál, čiže nás podstrihol o asi 200 výškových metrov, čo bolo fakt svinstvo, žiaľ vyššie nechcel ísť. Asi vedel prečo, my teda nie. 

Slnko vyšlo nad obzor keď sme boli na začiatku traverzu v 5000m. Cítim sa úplne fajn, urobil som zopár fotiek (v ten deň posledných), počasie celkom OK, pribúdajú oblaky, hlavne dole. Výstup sem trval 2 hodiny. Pustili sme sa do traverzu. Fúka silný vietor. Asi v polovici sa to kompletne zatiahlo. Vidno tak na 10-15 metrov, akurát od zástavky ku zástavke. Takto je značená časť cesty, nakoľko stratiť sa tu v hmle by znamenalo pravdepodobne buď umrznutie alebo zablúdenie s pádom do trhliny. Ten traverz je fakt nechutný, príkry, a hlavne nekonečný. Občas sme sa striedali vo dvojici aby bol druhý z nás v závetrí. Neskôr už každý išiel svojim tempom. V sedle sme sa stretli ja, René, Maroš a Rasťo. Ďuri už bol niekde vyššie, Zdenka to otočila. Musel som si dať druhé ponožky a od Maroša som si požičal polartecovu mikinu. Bola mi zima. Bad sign. To sedlo je vo výške asi 5350 metrov, a očividne na nás zaútočila AMS. Žiaľ, málo kto si to uvedomoval. Ja som v polke strmého výstupu na hlavný vrchol začal stagnovať, cítil som sa na odpadnutie, bol som dezorientovaný, z hmly už som začínal mať halucinácie, zastavil som a podopieral sa rukou o svah. Evidentne málo aklimatizácie (veľké skoky), a prílišné tempo na začiatku. Rasťo išiel hore, povedal mi že vyzerám fakt zle, že sa mám otočiť a počkať v sedle. René s Marošom veľmi pomaly pokračovali ďalej. Ja som zadýchaný nabral ešte zopár síl a urobil pár krokov vyššie.

Vytiahol som kameru, pokúsil sa o nejaké zábery. Zrazu sa hmla odkryla, oblaky rýchlo preleteli okolo nás, odkryla sa veľká časť východného vrchola (ale nie vrchol ako taký), zistil som že moja orientácia zlyhala (napriek toľkým doomovkám ktoré som prešiel), myslel som že je ten východný summit úplne inde, a že dolu je priepasť až neviem kam. Ale dolu bolo to sedlo. O pár sekúnd sa to všetko zatiahlo, opäť hmla že by ju jeden mohol krájať. Vedľa som videl veľký batoh ktorý tu niekto nechal a išiel hore bez neho. Ďalší borec, pomyslel som si. Tá hora tak lákala a ťahala človeka vyššie. Ale povedal som si, že to musím otočiť. Dôležité je vrátiť sa. Pomaly som zišiel do sedla. Tam došli dve expedície, ktoré ešte išli hore. Uvedomil som si, o koľko pomalšie som mal vystupovať. Čakal som na chalanov. Tých pár metrov čo som klesol čosi pomohlo, cítil som sa kus lepšie. Čakal som asi pol hodinu, hoci vnímanie času tiež nebolo najpresnejšie. Vypol som tracking v GPSke, uložil som celú cestu a sledoval kde som. Po čase prišiel dolu Maroš a René. Nedali vrchol. Pomaly sa tackali, ako keby boli zhúlení a schlastaní zároveň. Hovorím im, že ako sú na tom. Ich odpovede ma ale ubezpečili, že zle, a že si to neuvedomujú. Hneď som ich začal tlačiť do jedinej veci "Musíme ísť dole, okamžite!". Bál som sa o tých hore, ale tu už je to každého vlastná vec, vystrašili ma títo dvaja, bál som sa o seba. Zahájili sme zostup. Opäť sa odkryla na pár sekúnd časť cesty, krásne bolo vidno chodník a zástavky. Bolo to ďaleko. Pochodovali sme dole, ja som sústavne sledoval kroky, GPS a tých dvoch za mnou. Viac krát sa zastavili, René sa nemohol viac krát nadýchnuť, ich výroky mi len potvrdzovali že musíme ísť dole. Oproti sme stretli zopár fanatikov čo išli nahor, kto vie kam až, jeden z nich z ničoho nič padol do snehu. Neriešil som, neobzeral som sa. Keď sme došli na začiatok traverzu, bol som spokojnejší. Aj sa dýchalo o niečo lepšie. Hmla bola ale stále veľmi hustá. Je to dosť na palicu v takomto počasí. Peši sme došli až k barelom (čiže asi 1600 vyškových). Cestou nás predbehol ratrak kde medzi niekoľkými amíkmi sedel aj Ďuri a Rasťo. Sú v bezpečí, super. Ale sú to parchanti, takto sa vyvážať. No stálo ich to 100 USD. Pri Priute bola na svahu doslova potopa, René tam skočil asi do 30cm vody "Čo čakáš, tu sa musí dať prejsť", ja som váhal a dobre som urobil, radšej som to celé obišiel po skalách. Zmordovaní sme si spakovali veci a lanovkami zišli dole do hotela. V 2300 sa dýchalo lepšie.

2008-08-05 Utorok - Adyl Su dolina

Aby to nebolo také monotónne, opäť prší asi do 13tej... Regen opäť padol vhod. Škoda že človek nemá ešte zopár stovák eur na niekoľko jázd ratrakom. Už som sa rozhodol, že toto bol druhý a definitívny pokus. Treba ísť ďalej. Po tomto rozhodujúcom okamihu sa počasie na ďalšie dni začalo stabilizovať. Škoda že o 5 dní odlietame. Posledný deň bolo priam úplne dokonalé. Až som tomu neveril. Odviezli sme sa taxíkom asi 10km dole do doliny Adyl Su, prešli cez vojenskú kontrolu a v kempe postavili stany. Ja som si tam zacvičil na hrazde a na bradlách, zdá sa že kedysi tu bol fakt skvelý pioniersky tábor alebo rekreačné zariadenie nejakého podniku. Obehol som okolie, pokecal s nejakými čechmi, ktorí už išli domov, chceli liezť na skaly ale nemali vôbec počasie. Dostal som od nich parádnu mapu a tipy kam ísť.

2008-08-06 Streda - Shelda ľadovec

Vybehli sme asi za 3 hodinky pomalej chôdze ku ľadovcu Shelda. Ďalej za hlavným Kaukazským hrebeňom je dvojvrchol Ushba, prekrásna hora. Prešli sme tu všetky možné typy terénu, lopúchy, listnatý les, ihličnatý les, obrovské skaly, štrk, piesok na štýl bulharskej pláže, poniektorí dokonca aj ľad. Ďuri tu doslova hazardoval, zobral mačky a dva cepíny a prešiel cez strmý ľadovec na druhú stranu potoka. Kedykoľvek ho tam mohli zraziť padajúce kamene, niektoré šutre mali hmotnosť aj 100 kíl. Z času na čas sa zosypala zhora celá lavína kameňov. Ja som do potoka potom hádzal veľa kameňov (rozcvička), aby mohol doskočiť z druhej strany. Doniesol odtiaľ kusisko ľadu, z ktorého sme potom uvarili polievku. Predtým sme si z jeho časti urobili izotonickú zmrzlinu. Bolo nádherné počasie, konečne. Vrátili sme sa do kempu. Tam pri stanoch bolo asi 20 boxeristov a cvičili si tam nejaké chmaty a tiež hádzali po sebe veľké balvany. To bol celkom zážitok, vidieť takýto ruský tréning. Tréner ich nešetril.

2008-08-07 Štvrtok - Zelenaya Gastinica stanové mestečko

Opäť je krásne, nádherné počasie. Balenie opäť trvalo dlho, tak som vyrazil prvý ako predvoj a došiel až hore na lúku. Bola to dosť drina. Tentoraz som si veci rozdelil do veľkého batoha na chrbát a malého z predu. Vraj som bol viac širší ako vyšší. Dalo to zabrať. Prirovnal by som to túre zo Smokovca na Téryho chatu. Za ľadovcovou morénou sa predo mnou odkryla nádherná lúka, bolo tam asi 30 stanov a kopec ľudí, dokonca sem tam aj rodinky s deťmi. Je to miesto zhruba vo výške Gerlachu. Batoh som nechal tam a hneď som vybehol hore na morénu. Opäť tu bol rovnaký vizuálny klam ako v Nepále, aj keď nie až tak silný. Vzdialenosti boli v skutočnosti väčšie ako sa zdalo a časy trvali podstatne dlhšie ako boli moje odhady. Napriek tomu som vybehol ešte pod vrchol Jantugan, okolo bola nádherná skalná stena viacerých 4tisícoviek a ich ľadovcov. Potom som ešte vybehol na skalný vrchol priamo nad stanmi asi 300m vyššie, ale keďže bola hmla, vrátil som sa.

2008-08-08 Piatok - Mafiánsky camp

V skratke, hneď ráno som dal 500 výškových na skalu pri kempe kde som nedošiel včera, ďalej sa ísť nedalo, leda žeby s horolezeckou výstrojou a istením. Pofotil som Elbrus, toto boli asi najkrajšie miesta ktoré som tu videl. Priam úžasné. S Rasťom som potom vybehol na ľadovec, prešli sme pár trhlín. "Tamtie seraky vyzerajú super, poďme tam" Asi o 5 minút sa odtiaľ zosypali obrovské balvany a urobili nenormálny rachot. "Ešte tam chceš ísť?" Išli sme len stredom ľadovca, nie po úbočiach, tam to bol naozaj hazard. Pofotil som nejaké panorámy a vrátili sme sa. Sú tu nenormálne krásne sedlá a vrcholy, na tie ale treba viac času. Je tu rozhodne kde chodiť. Potom sme išli dole peši až do prvej šašlikárne, dal som si praženicu z 8 vajec, ostatní opäť šašlík, pozreli sme v telke zahájenie olympiády a potom sme zbehli ešte nižšie do mafiánskeho kempu. Tu to stálo stovku. Ale mali tu čo? Horúcu sprchu. Výborná vec. A samozrejme, to by neboli slováci, keby niečo s cenou nevymysleli. Ďalšiu noc sme tu spali "zadarmo", inými slovami, rozhodli sme sa, že obe noci spíme za 50. O 5 ráno sme preskákali cez plot do dodávky a hybaj na letisko.

2008-08-09 Sobota - Posledná túra

Vybehol som do doliny Irik, za mnou René a Zdenka, tam som vystúpal na niektorý zo svahov a opäť fotil Elbrus. Tu ma chytila pre zmenu nejaká alergia, akože vegetácia tu bola skutočne pestrá a lúka rozvoniavala ako v nejakej bylinkárni, naozaj intenzívne. Bolo úplne dokonale jasno a bezvetrie. Neuveriteľne krásny deň. Hľadel som na kopec, meditoval. Nevedel som sa zbaviť myšlienky, že chýbalo tak málo. A teraz je tak pekne. Bol to opäť ďalší kontrast. Fyzicky by nebol žiadny problém. Hold nevyšlo nám to. Ale naučil ma iným veciam, zodpovednosť, prežitie, vedieť sa odpútať od túžby, zmieriť sa s tým. Rozlúčil som sa s ním. Ako som utekal dole cez Irik, povedal som si, že je ešte veľa času a je fakt krásne, ešte môžem dať Cheget. V dedine som objavil mäsiarstvo, nechtiac som si ho pomýlil s magazínom (potraviny). Je fakt pravda ten vtip, že "Narežte mi 20 deka šunky". "Doneste, narežeme". Nemali tam skoro nič, veľa múch, to mäso by som asi neriskoval.

Zobral som prvý taxík a išiel do Terskolu pod lanovku a hore na Cheget. Nepodarilo sa mi uplatiť týpka, asi tam bolo veľa ľudí, tak som si kúpil normálne oficiálny lístok. Konečne. Hore som si ten výhľad vychutnal naplno. Na fotke vidno dokonca jednotlivých ľudí ako lezú na Elbrus. Neuveriteľne obrovská hora. Dole som si opäť pocvičil vyjednávanie, kúpil pár suvenírov, medzi iným 1000% russian mp3ky, a s tým že už toho mám naozaj dosť som sa vrátil do campu. Dokonale vyčerpaný a tešiaci sa domov som zaľahol do spacáku. Večer sme popili ešte s nejakými čechmi, ktorí sem prišli s podobnými cieľmi ako my no a hurá, zajtra ráno ideme preč. Dal som si ešte sprchu, nadávajúc, že jeden vešiačik by neuškodil. Stále som mal pocit, že oni to tu vždy len tak naťuknú ale nič nedokončia. Jeden týpek predo mnou sa tam čvachtal asi pol hodinu. Je úžasné ako sú niektorí ľudia pomalí. V denníčku nachádzam poznámku: "Ja som tak rád že už idem odtiaľto do ...". Svojím spôsobom som bol rád. Iným spôsobom mi to prostredie, príroda a všetko bude chýbať.

2008-08-10 Nedeľa - Hurá domov - Moskva, Viedeň, Žilina

Toho, koho meno sa nevyslovuje, niekde medzi 7 a 9, sme prekabátili. Ale až do poslednej chvíle sme si neboli istí. Najskôr útek cez plot, traja vlčiaci tam brechali po nás, potom sme ešte mali obavy na ceste do MRV, a potom tie dva lety. "Určite lietadlo pristane naspäť, určite nám nepreložili bágle a vrátili sa do kempu. Vo viedni vystúpi ten koho meno sa nevyslovuje a vypýta si od nás určité peniaze. Na letisku zbadáme isté biele auto a bude problém".

V MRV sme ešte dali raňajky, okolo sa potuloval nejaký psík. Dal som mu kus chleba, on to v pohode zjedol, musel byť vyhladovaný až hrôza. Aj tento vtip je pravdivý, že kedy videl ruský pes naposledy mäso. Keď mal otvorenú zlomeninu. Ale tento by veľa nevidel ani vtedy. Haluz bola v tom, že keď sme odlietali, videl som ho pobehovať po pristávacej dráhe! Zvláštna krajina.

Let bol parádny. V Moskve na medzinárodnom letisku boli iné pomery ako na domácom, ceny nenormálne vysoké, objavil som tam nový typ obrazovky, philips ambi light, povedal som si že raz si taký full hd kúpim. Podsvietenie pozadia a priesvitného rámu vo farbách okraja obrazu je fakt geniálne. Jeden playboy tam otravoval asi tri hodinu modelku ktorá k tejto technológii poskytovala informácie. Nikto iný sa k nej ale akosi nemal, a chalani že poďme sa odfotiť alebo čo. Tak som sa podujal, zistil od nej nejaké info, na niektoré otázky mi ani nevedela odpovedať. Poslednou otázkou bolo, že či sa rada fotografuje. Hodila profesionálny úsmev, foťák urobil cvak, zobrali sme veci, zbalili karty a išli na check-in.

Let domov bol úžasný, po západe slnka, podľa GPS sme leteli presne nad Žilinou, dokonca sme rozpoznávali niektoré mestá, škoda že nás nemohli zložiť :), už pri Považskej začal pomaly klesať. Slovensko sme preleteli doslova za pár minút, videli sme nádherne osvetlenú Bratislavu, dali sa rozpoznať mnohé miesta, rovnako tiež Viedeň. Ten ktorého meno sa nevyslovuje nás nedolapil, šťastne sme pristáli vo Viedni. A so všetkým báglami. Neuverím. Neviem či mal Maroš smolu, ale každopádne jeho treksporťácky parádny baťoh mal utrhnutý popruh. Ten najdôležitejší... Čo už... Čakala nás už len cesta autom do Blavy, niektorých do Šale a niektorých do Žiliny.

Ešte zopár myšlienok na koniec...

Výlet na Elbrus bol plný zážitkov, tak ako nám bolo povedané, tie vtipy o Rusku sú naozaj pravdivé!, v medicíne, Rusku a Amerike je naozaj možné všetko, počasie bolo "pekné", aj Elbrus sme pár krát videli, vždy keď sa čosi dalo vidieť, ťahal som z batoha kameru alebo foťák, okamžite nastúpila hmla a všetko sa zatiahlo. Kto si myslí že na Slovensku je to na p..., nech sa presťahuje sem. Vylieči ho to z jeho predstáv. Trochu problém bol kde nechávať veci, kempy sa vykrádali, jeden mikrobus by to poriešil, občas sme ich nechali v hoteli alebo išli na ťažko. Predpovede priamo zo stanice sme sa mali držať, a neísť tým ratrakom tak skoro. A mali sme viac aklimatizovať. Bol to výlet plný kontrastov, opäť stratený bágel, 40tky horúčavy po prílete, kosa hore na kopci, čím viac sme sa snažili o vrchol, tým horšie počasie, na konci keď bolo pekne sa nám kopec doslova vysmieval do tváre. Videli sme ho ešte aj z auta na ceste naspäť pár km pri Mineralnych Vodách... A to som sa s ním už dva krát rozlúčil. Je to zákerný kopec, bez GPS by som naň nešiel, summit approach je minimálne na 8 hodín ťažkej túry, keď je pekné počasie a máte aklimatizáciu, musí to byť nezabudnuteľný zážitok. Povedal som si že sa sem vrátim len keď tu bude demokracia ako u nás... Tým som si napísal pozvánku kamkoľvek inde do sveta, krásnych miest a hôr je mnoho.

Krajina je to zaujímavá, ale zvyky ktoré si tu ľudia osvojili mi nie sú po chuti. Radšej sa tomu vyhnem. Stretli sme tu príjemných a skromných dobrákov, rovnako tiež vychcancov a špekulantov zneužívajúcich systém. Z histórie vieme, že prvá a druhá svetová vojna im tu urobila také škody ako málo kde, azda nebolo rodiny kde niekto neprišiel o život. Keď som bol v Petrohrade, sprievodkyňa rozprávala fakty z histórie, počas vojny v meste umieralo 30.000 ľudí denne, od hladu, od zimy. Možno si odvtedy povedali, že sem už nepustia nikoho, a možno preto všetky tie regulácie, predpisy, bumážky a podobne, možno preto je prvá investícia obrana, druhá obrana, tretia obrana a až potom všetko ostatné. Až teraz som si uvedomil prečo nás v Petrohrade tí študenti tak strážili, nikam nás nepustili samých, a vždy bol jeden v predu a jeden na konci. Stalinova vláda v ľuďoch pravdepodobne zabila akúkoľvek schopnosť byť aktívny a iniciatívny. Vtedy sa to škaredo nevyplácalo. Lojalita nadriadeným bola zásadne prvoradá. Vplyv orientu tu zase priniesol zvyk že všetko treba osladiť malým bakšišom a rovnako tiež potrebu vyjednávať. Pre bežného turistu od nás to tu môže byť niekdy ťažké a nepochopiteľné. Každopádne, stálo to tu za to! A stačilo raz :) Ale musím znova napísať, že som sa nedokázal vynadívať na Kaukazskú prírodu, je to tu jednoducho úžasné.

A kam teda ďalej?

V lete 2009 to bude buď Pamír (Pik Lenin, 7134) alebo v septembri 2009 hard passes trek (the great traverse) pod Everestom (sedlá Renjo 5486, Cho La 5330, Kongma La 5545) možno s kombináciou Island Peak 6189.

Video bude, dajte mi tak 2-3 mesiace :)

And that's it. Dae

 


Mountains High


Mountains Low

Panoramas

Animals


Gastinica, Mineralnie vody, Baksan


We


Summit photos

People

 Bonus