NEPÁL - Everest trek - apríl 2007

Pôvodne sme mali tieto tri hlavné ciele: Chuckhung 5800, Kala Patthar 5500, Gokyo Ri 5300. Troj-dňové oneskorenie dodania batohov spôsobilo hneď na začiatku zásah do plánu...

29 let do Delhi
30 prílet do Kathmandu
31 prílet do Lukly, prvá prechádzka do 3100, čakanie na batohy
1 malá aklimatizačka do 3300, čakanie na batohy
2 Lukla, čakanie na batohy, tri dni v Lukle kde je už len okolo 70% kyslíka čiastočne pomohli aklimatizácii
3 Monjo 2800
4 Namche Bazaar 3500, prvý kontakt s Everestom, Michal a Klaudia výstup do 3700
5 Tengboche 3800, prvý kontakt s Ama Dablam
6 Dingboche 4400 (dosť veľký skok - aj diaľkovo aj výškovo)
7 Dingboche rest, Karol aklimatizačka do 4700
8 Michal a Klaudia zostup do Shomare 4000, Karol Chuckhung 4700 a späť do Dingboche
9 Dingboche všetci
10 Dughla 4600
11 Lobuche 4900, Michal a Klaudia aklimatizačka do 5050 :)
12 Gorakshep 5100, Kala Patthar 5500 (množstvo kyslíka 50%) a späť do Lobuche
13 Dingboche opäť, po rozhodnutí, že cez Cho La pass 5300 nepôjdeme
14 Dingboche, Michal Chuckhung Ri 5550 a späť, Karol a Klaudia ľadovec pod Ama Dablam 4900
15 Phortse 3800
16 Khumjung 3800, Michal ešte skoro ráno 2 hodinový výstup na vyhliadku odkiaľ vidno údolie Gokyo a osemtisícovku Cho Oyu
17 Namche Bazaar 3500
18 Phakding 2600
19 Lukla 2800
20 prílet do Kathmandu, suveníry
21 prehliadka mesta
22 odlet do Delhi a v noci do Viedne

Krakauer píše v „Into thin air“, že aclimatized strong climber prejde z Lukly do Everest Base Campu za tri dni :) Myslím si, že je to reálne.

Aklimatizátor
- z 3800 do 4400 bol dosť veľký skok
- keď na druhom človeku vidno že vôbec nerozpráva a kráča veľmi pomaly, pravdepodobne najlepšie by bolo ísť okamžite aspoň 300 metrov dolu, jeden deň nižšie významne pomôže
- je lepšie nelipnúť na cieli a skôr viac rešpektovať situáciu („musíme tam byť vtedy a vtedy“ -> „uvidíme ako to pôjde“)
- čím ide človek pomalšie, tým lepšie, keď má na výstup 4 hodiny, nech si to rozdelí na 7, organizmus to ocení
- pri stúpaní je lepšie robiť veľa malých krokov
- je dobré maximalizovať objem prijatého vzduchu, vystretý chrbát, vypnutý hrudník (napríklad pri oddychu)
- zima môže človeka zaskočiť, môže sa ľahko stať, že človek sa začne triasť a nedokáže prestať, nevie sa zahriať v spacáku keď telo nemá dostatok kyslíka, u mňa to v noci vyústilo do paniky kedy som sa musel extrémne sústrediť len a len na hlboké dýchanie

Postrehy
Let do Lukly bol zaujímavý, pozerám z okna, všade okolo nás kopce, hovorím si „kua kde to chce pristáť?“, a zrazu vidím šikmú dráhu, pilot s tým dosť tresol, veľmi rýchlo sme spomalili na tejto dosť krátkej dráhe (okolo 400m) a keďže sme pristávali „do kopca“, ku koncu dráhy ešte pilot musel pridať aby lietadlo došlo na svoje miesto. Keď som si uvedomil, že odtiaľto budeme odlietať, pospomínal som aké to bolo na niektorých horských dráhach a radšej na to prestal myslieť. Zmestí sa tu päť lietadiel, vedľa dráhy je malé „parkovisko“ kde sa nastupuje. Ráno tu zväčša priletí 5-6 lietadiel, dovezú turistov, naberú nových a odletia preč. Tento cyklus sa opakuje kým sa nezhorší počasie. Raz tu bolo aj šieste lietadlo, pristávalo tak, že hore na konci dráhy už čakalo ďalšie na odlet :) Premávka je tu niekedy hustá. Raz tu medzi tým ako prileteli dve lietadlá, pristál vrtulník, vyšupol jedného japončíka a kopec batohov a hneď letel preč. Ako vo filme :) Okolo letiska sa týčilo niekoľko 5-6 tisícoviek, pripomínalo mi to také väčšie tatry, prvý dojem bol fantastický.

V Lukle a neskôr ešte v Namche Bazaar bolo možné zohnať takmer všetko, množstvo pouličných obchodov a stánkov ponúkalo prakticky všetko čo človek v horách môže potrebovať, spacáky, oblečenie, potraviny, výstroj. Oblečenie tu majú veľmi lacné, značkové mikiny, windstoperky, bundy, nohavice (mammut, the north face,...) tu mali päť až desať krát lacnejšie ako u nás. Ľudia obvykle odlietajú z Nepálu s ďalšími batohmi plnými nových vecí. Hoci ide často o imitácie (neviem presne čo to znamená -- možno že to vyrobili v nejakej neoficiálnej továrni? :) ), tie veci plnia svoj účel a vyzerajú vynikajúco. Pravdupovediac, udivujú ma tieto cenové rozdiely. Na druhú stranu, mnohí nepálci už nemajú na sebe ich tradičné oblečenie a vymenili ho za tieto nové moderné veci.

S cenami to bolo rôzne, v našej agentúre chceli za sprievodcu 19 USD na deň, za nosiča 12. Nosič dokáže odniesť zhruba 20-25 kilový batoh. Prekvapili ma tí chalani, lebo boli malí, útli, a dokázali trepať tie obrovské batohy (na ktoré ešte pripevnili svoje osobné batohy) rýchlejšie ako ja, a to som kráčal iba s malým batohom a palicami. Ale sú to prirodzene špekulanti, keď sa dozvedeli že nám do Lukly letí batožina 46 kíl, začal ma sprievodca presviedčať, že by sme mali nechať nepotrebné veci v Lukle a nebrať ich ďalej :) Ale bol to dobrý nápad, a urobili sme tak niekoľko krát. V Namche sme dokonca nechali celý veľký batoh, kde boli zväčša špinavé a čisté veci. V Lukle som sa poučil, hlavné prvé tri dni, keď som používal jedno tričko, nohavice, slipy a mikinu celý čas, že dokážem fungovať oveľa úspornejšie ako som si myslel. Nepálci si brali tiež iba najnevyhnutnejšie veci a fungovalo im to. Pod Chuckhung Ri v sedle (asi 5400) ma guide „podstrihol“, že nosičovi povedal, že idú iba sem a že nosič už ďalej nepôjde. V tejto výške som dokázal oceniť aj to že mi zobral tašku s foťákom. No čo, nechcelo sa mi ani presviedčať ani uplácať, možno skúšali, každopádne guide mi zobral tašku, ja som si zobral do ruky kameru, do druhej palicu, a po skalnatom a čiastočne snežnom teréne sme došli až hore. Zjavne nie sú jednoduché vzťahy ani medzi nosičmi a sprievodcami, o všetkom sa tu vyjednáva. A frázy „what can you do to reduce the price“, „can we make it five hundred?“, „I want a good discount“ a prehadzovanie horúcich zemiakov sme si tu pocvičili statočne.

Ceny vody boli asi 5 korún za litrovú fľašu v Kathmandu, v Lukle už okolo 20 korún a na najvyšších miestach okolo 60. Ja som mal varič, v Lukle som kúpil bombu, tak sme občas používali vodu z kuchyne a prevárali ju, alebo varili čaj a polievky. Iní to riešili tabletkami, ktoré vodu prečistili.

Internet vyšiel v Lukle asi 30 korún za minútu, extrémne pomalý, ale aspoň na krátku správu „sme OK“ to bolo super. Orange nám v Nepále nefungoval, volanie na Slovensko nebolo možné ani z klasického telefónu. Ale urobili pokrok, pred siedmymi rokmi mali stále spoločný kód pre už neexistujúce Československo, teraz už tieto dve krajiny rozlišujú. Ale podaril sa call cez satelit, z Dingboche a z Gorakshepu, doslova rovno z pod Everestu, ktorý vyšiel okolo 100 korún za minútu. Viackrát sme dobíjali batérie do kamery a foťáku, vyšlo to zhruba 30-50 korún za hodinu. Paradoxom bolo, že pod Everestom nám došli baterky do foťáku, zháňal som u iných ale bol s tým problém. Našťastie to bolo len kvôli zime a neskôr počas dňa batérie „obživli“.

Na batohy sme čakali v Lukle tri dni. Znamenalo to veľa telefonovačiek, vybavovania, nervov, premýšľali sme o alternatívach, koľko dní si môžeme dovoliť stratiť, čo všetko treba kúpiť keby neprišli, občas som si predstavoval aký cirkus urobím na letisku vo Viedni (podal som mimochodom sťažnosť a žiadal o kompenzáciu), musel som volať šéfovi agentúry, nech pošle niekoho na medzinárodné letisko a prenesie batohy na lokálne aby ich mohli doviezť, každopádne na tretí deň nás mimoriadne potešil call z Kathmandu, že bagáž prišla. Ráno na štvrtý deň som s nekonečnou netrpezlivosťou sledoval lietadlá, filmoval ako vykladajú batohy, a dúfal že to už bude to správne lietadlo. Druhý let Agni air splnil naše očakávania, mohli sme vyraziť. Urobili sme re-packaging, zistili že Indiáni nám ukradli desať čokolád a tuniakové konzervy :), a vyrazili sme na cestu do Monja. Ja som pôvodne pevne dúfal, že to prvý deň vytiahneme až do Namche, ale každý z nás mal odlišné priority a tempo a v polovici cesty mi guide povedal „impossible“. 

V Monjo sme si objednali trojlitrovú termosku s čajom (ceny boli od 80 do 300 korún podľa výšky). Spali sme v lodgi rovno nad priepasťou. V noci sa denný nepálsky spiaci pes premenil na nočného nepálskeho štekajúceho psa a nedal pokoj. Karol nakoniec vyšiel za domácim a formulka „no sleep - no money“ zabrala. Nevieme ako, ale pes prestal. Cez deň títo psi spia ako zdochliny, uprostred chodníka, hocikde, a v noci brešú do zbláznenia.

Cestou hore do na Namche sme stretli nejakých ľudí z Čiech čo lezú na Everest z tibetskej strany. V Dingboche sme zase stretli expedíciu z Anglicka. Mali pekné vybavenie, notebooky, solárne nabíjačky, všetko možné, keď som sa im pozrel cez okno do izby, bolo tam toľko káblov ako u mňa doma pri počítači :)

V Namche sa dalo zohnať asi úplne všetko, našli sme dokonca German bakery, kde piekli parádne muffiny, torty, a mali výborné cappucino. 

Počas prechádzky sme videli ako nejaká teta zbiera do košíka trus ktorý zostal po jakoch. Toto používajú na vykurovanie, pretože drevo je v týchto výškach vzácnosťou. V nižších miestach sme občas videli aj malé deti s plnými košíkmi dreva, ktoré niesli z hôr do dediny. Pomysleli sme si, aký je to obrovský kontrast medzi týmito, našimi deťmi na Slovensku a povedzme rozmaznanými deťmi v Amerike. Sú to mimoriadne rozdiely.

V niektorých ubytovniach bolo možné zaplatiť si hot shower, zhruba za 50 až 100 korún, hoci skutočné umytie sme si dopriali až v Kathmandu. Pre človeka môže byť šok napríklad to, ako vyzerajú toalety, ako ľudia chriachajú, špina, zdanlivý neporiadok a chaos, ale to všetko je súčasťou atmosféry ktorá má svoje úžasné čaro. Veľmi pekne majú sfarbené strechy domov ((hlavne zelená a modrá), celá dedina doslova „ladí“ farebne, majú starostlivo obrobené polia, ktoré majú ohradené kamennými múrmi.

Strava bola vynikajúca a mňa neomrzela ani po troch týždňoch, zväčša to bol na raňajky tibetský chlieb s džemom, alebo toast, praženica, na obed polievky, cestoviny kombinované so zeleninou, vajcami, syrom, tuniakom pripravené rozličnými spôsobmi, alebo ryža, šošovica, korenie, na večeru niečo podobné. Keď si človek naozaj doprial, vyšlo ho to za deň okolo 300 korún.

Nad Dingboche je prekrásna stúpa, odkiaľ vidno tri údolia. Prenádherný pohľad, okolo 6, 7 a 8-tisícovky, nevedeli sme sa nabažiť, hovorili sme si „tu by som si postavil dom“ alebo „tu keby bol 4 hviezdičkový hotel“ :) Žiadny taký hotel tu našťastie nikde nie je a dúfam že ani nebude, pretože to prostredie je úplne dokonalé také aké je. Výnimkou je Everest view hotel v Khumjungu, 3800m, izba stojí 100 USD na noc, a je umiestnený na výnimočne krásnom mieste. Nezabudnuteľné výhľady ponúkol aj kopec Chuckhung Ri 5550 a Kala Patthar 5500, na ktorom som zostal z istých osobných dôvodov asi 20 metrov pod vrcholom. Popísať sa to nedá, nezachytí to žiadna fotka ani video.

Na ceste z Doughly do Lobuche hovorím Klaudii „práve si vystúpila na Mont Blanc, najvyšší vrchol západnej Európy“, bol to príjemný pocit. A keď som sa zahľadel na vrchol Pokalde, uvedomil som si ako mi niektorými črtami Mont Blanc pripomína. Tiež bolo zaujímavé porovnať rozdiel -- na vrchole keď som bol jednou nohou v Taliansku a jednou vo Francúzsku, ma bolela hlava ako koňa, a tu spím v rovnakej výške a takmer úplne v pohode.

V Lobuche som si prvý krát tak naozaj uvedomil aké sú tieto údolia a vzdialenosti obrovské. Kúsok nad dedinkou steká mohutný ľadovec Khumbu, na ktorý som sa vybral pozrieť. Odhadoval som to tak 5 minút. Trvalo mi to dobrých 20. Človek si myslí, že už je tam, ale pritom sa objaví ďalší kopec, ďalšia zákruta, a cesta trvá dlhšie a dlhšie. Výkon tiež zredukuje výška a dýchanie. Keď som v Phortse skoro ráno vybehol na vyhliadku, ktorú som videl z okna izby, trvalo mi to skoro 2 hodiny, a z okna to tak rozhodne nevyzeralo.

Na Kala Patthar 5500 sme sa vybrali z Lobuche už o 5 ráno ešte takmer za tmy. Jeden pár asi 40 ročný a guide išli pred nami. Zrazu zastavili, chlapík si zobral batoh a pokračoval ďalej sám, a guide so ženou to otočili a išli späť a možno aj niekam nižšie, tú ženu triaslo, ledva rozprávala čosi ako „I’m cold“, nevyzerala dobre, a vtedy som si zase uvedomil aké ťažké dilemy a kompromisy to tu sú. Keď je druhému zle, ideš s ním dolu, alebo sa rozdelíte a ideš sám ďalej? Dôvera a podpora alebo splnenie individuálnych dlhodobých a dosť drahých snov? Jeden deň straty môže znamenať nedosiahnutý cieľ a stratu množstva investícií. Pravdupovediac nevyhli sme sa takýmto dilemám a situáciám, musím len skonštatovať že nie vždy to bolo príjemné rozhodovanie, ale na druhú stranu som rád že sme videli čo sme videli a hlavne že sme to zvládli zdraví. A čo sa týka 7 a 8 tisícoviek, tu sú tieto rozhodovania a dilemy ešte mnohonásobne extrémnejšie. Za deň sme videli letieť niekoľko rescue vrtuľníkov smerom na base camp.

Musím sa priznať, hore na vrchole som už teda musel dýchať extrémne rýchlo a cítil som celkom slušne ako ma bolí hlava, ale stálo to za to. Eufória to všetko prekryla, hore viac ako 3000m nado mnou sa týčil Everest, bol tak ďaleko a zároveň tak blízko, musel tam byť neskutočný vietor podľa toho ako rýchlo okolo neho valili oblaky, dolu vedľa jeho ľadovca je base camp 5300, videl som obrovské množstvo stanov, tento rok tam je vraj 23 expedícií. Dolu som to zbehol doslova poklusom, a pomerne vyčerpaný som si skutočne vychutnal obed v Gorakshepe.

Keď sme sa vrátili z Gorakshepu, bolo sa treba rozhodnúť, či pôjdeme cez relatívne ťažký Cho La pass priesmyk 5300m -- našim tempom aspoň 9 hodinová túra bez možnosti príbytku ani občerstvenia, kde by sme videli nové prekrásne údolie Gokyo, alebo pôjdeme opäť dolu so zastávkou na Chuckhung Ri. Nakoniec sme sa rozhodli, že priesmyk neriskneme, napriek tomu že ho zliezla aj 63-ročná pani s ktorou sme sa predtým rozprávali. Sneh tam teraz nebol, čo občas komplikuje výlety aj na trekingové kopce, niekedy ich ľudia zliezajú aj s mačkami. Z Chuckhung Ri som videl priesmyk Kongma La pass 5500, ktorý bolo vidno predtým aj z Lobuche a povedal som si že raz tieto dva priesmyky prejdem, ešte aj s tretím Renjo pass, ktorý vedie z Gokya ešte ďalej na východ do ďalšej doliny. Na takúto zábavu ale treba povedzme mesiac času, väčšiu kondíciu a odhodlanie. Podcenil som kopec Chuckhung 5800, ktorý bol teda ešte pekný kus cesty, a ešte 300m vyššie, čo sa za prvé už ťažko stíhalo z Dingboche, a za druhé guide niečo rozprával o permite, pretože už to nebol obyčajný trekking peak, čo potvrdzoval aj terén, a naviac by tam bolo treba mountain sprievodcu alebo ísť na vlastný risk. Od neho smerom na západ je už len okolo 300m vyššie Island peak (Imja Tse), cieľ horolezcov, tiež nádherný kopec. Možno raz niekedy neskôr...

Asi 5 dní pred odchodom z Lukly sme si všimli, že je nejako málo turistov. Neviem či to bolo len lokálne minimum, alebo sa niečo dialo, každopádne nás trošku vystrašil guide, keď nám povedal, že nelietajú lietadlá do Lukly, údajne kvôli nejakým vyjednávačkám s maoistami. Rozhodne sme si zase popremýšľali o alternatívach, do Lukly totiž neexistuje cesta, iba peši do Jiri, a to sú ďalšie štyri dni, a zmeškať lietadlo z Nepálu by bol dosť fatálny problém. Neskôr sme sa dozvedeli, že nič také sa nedeje, a že akurát štrajkujú nosiči, ale že lietadlá lietajú.

Cestou do Phortse sme išli po dosť úzkom chodníku, dobrých 500-700 metrov vysoko nad dolinou po strmom úbočí, kde by na niektorých miestach človek z fóbiou z výšky mohol mať ťažkosti, zvlášť keď sa zaťahuje obloha a začína fúkať vietor. Tu sme stretli chlapíka zo Švajčiarska, ktorý si sem vyrazil na tri týždne úplne sám, bez sprievodcu, s mapou v ruke. Keď sme sa ho pýtali, že čo keď sa niečo stane, odpovedal nám, že keď sa to stane, tak sa to proste stane. Ale v jeho tvári bola istá dávka optimizmu a humoru, zjavne mal dobrú výstroj, na batohu výškomer, píšťalku, a evidentne vedel čo robí.

V Phortse sme spali v dome šerpu, ktorý robí expedície na Everest, tiež vyliezol Cho Oyu. Mali to tam prekrásne zariadené a dokonca aj ceny boli o niečo nižšie.  

Odlet Z Lukly som musel čiastočne predýchať, ale bolo to v pohode. „Veď piloti to chcú tiež prežiť“, utešoval som sa. Prišlo pre nás lietadlo, nemalo pasažierov, iba kopec pytlov s ryžou, ktoré doviezli do dediny. Potom sme nastúpili my a tešili sa na dynamický štart na dráhe dolu kopcom, na konci ktorej je priepasť a v nej niekoľko rozbitých lietadiel. Navyše bolo už dosť zamračené, tak sme nemohli nič vidieť a namiesto toho nás trošku vytriaslo.

V Kathmandu sme mali zaujímavú kontrolu, najskôr veci prešli scannerom (o ktorom doteraz pochybujem že fungoval), potom nám batohy precheckovali ručne, chlapíci z toho mali zjavne zábavu, popýtali sa nás kopec osobných otázok, a keď som im povedal že nie som ženatý, tak Klaudii chlapík napísal na štítok od batoha svoje telefónne číslo. A keďže s mocou úradnou sa netreba zahrávať, pousmial som sa a išli sme ďalej. Na prekvapenie, rovnaký checking batohov sa udial ešte vonku priamo pred lietadlom. Toto som zažil prvý krát :) Ale stále to bolo lepšie ako v Indii. Pokiaľ cez Delhi letieť nevyhnutne nemusíte, nerobte to :)

 Na záver asi toľko, že rozhodne doporučujem takýto zážitok, je to úplne iná krajina, úplne iný svet, a človeku to vie veľmi veľa dať, v úplne iných podmienkach a situáciách, dokáže ho to významne zmeniť a ovplyvniť. Dae a Klaudia sa krátko po výlete rozišli.


Country


Ama Dablam - 6856 m

Everest


Detailed peaks and glaciers


Bonus


Animals


Crew

People