Mont Blanc - Sept 2008

Niekoľko dní po návrate z Ruska som sa rozhodol využiť aklimatizačku a „vybehnúť“ na Mont Blanc. Účastníci sa nám zredukovali a nakoniec sme išli iba ja a Aďa. Bol to rýchly a úžasný výlet plný intenzívnych kontrastov. Obaja sme úspešne zdolali vrchol, celé 4 dni bolo neuveriteľné počasie, jasno a bezvetrie.

V stredu vyrážame o 18tej zo Žiliny. 2:30 o 800km ďalej pri Inssbrucku krátko prespávame na parkovisku a ráno pokračujeme ďalej. Zvyšných 500km opäť trvá 8 hodín, počasie na priesmykoch Oberalppass a Furkapass je úplne úžasné (konečne vidím ako to tu vyzerá „naozaj“ :) ), poobede prichádzame do Chamonix, checkujeme predpoveď, čas prvej lanovky na Midi, staviame stan v kempe, pripravujeme batohy. Zaspávame, kukám von zo stanu, vysoko nado mnou svieti veža Midi, vidno aj Aiguille de Gouter, Dome de Gouter a dokonca aj vrchol Mont Blanc. Ťažko sa zaspáva keď človeka čakajú tak vzrušujúce dni a predpoveď sľubuje tlakovú výš a sunshine.

Piatok. Prvou lanovkou ideme na Midi 3842m, absolvujeme 2-hodinovú pseudo-aklimatizáciu (áno ja viem že je to zbytočné, ale tie výhľady!, tie fotky!). Dolu balíme veci a autom sa presúvame do Le Fayet a čakáme na električku. Tá mešká, nie sú voľné miesta, takže ideme predposlednou s príchodom do Nid d’Aigle (2380m) okolo 15tej. Na Tete Rousse 3167m prichádzame okolo 18tej. S prekvapením pozerám na roztečený ľadovec. Pred 2 rokmi tu bolo toľko snehu. A teraz sa mi ľadovec pri Tete Rousse roztápa pod nohami. Časť obchádzame po skalách, zvyšok prejdeme chodníkom po mokrom snehu a hurá do obľúbeného kuloára. Hovoríme si, že je dosť času a že maximálne do 21 sme na Gouterke 3816m. I keď sme naťažko, ideme to skúsiť. Minule bol kuloár plný snehu. Teraz sú tam len skaly a potok. Zvláštne ako sa to tu mení. Mačky som si dal prvý raz až hore na Gouterke. Cez deň bolo dosť horúco aj tam a sneh sa veru topil intenzívne. Toto sme podcenili. Urobil som niekoľko fotiek pri úžasnom západe slnka. Aiguille du Bionassay sfarbený do ružovo-červena pôsobil skutočne impozantne. Netušil som že sú to posledné fotky z nášho výletu (okrem tých z mobilov)...

Cesta týmto terénom (skaly, oceľové laná, strmý svah, šutolina, obrovské balvany) nie je jednoduchá a keď zapadlo slnko, začalo to byť skutočne zaujímavé. S čelovkami a ťažkými batohmi sme sa driapali ďalej hore. Nevedel som si predstaviť že by sme stany postavili tu. Okolo 22 už nebolo vidno vôbec nič. Mesiac bol v nove (opäť kontrast, hoci bolo stále krásne počasie, v noci bola skutočná tma). Chata sa zdala byť nekonečne ďaleko. Výstup ku nej je ťažký aj cez deň, približuje sa naozaj pomaly. Pochopil som ako je vnímanie v tme úplne iné. Nedajú sa vôbec odhadnúť vzdialenosti, ani nebezpečie, ani strmosť terénu. Dal som si dole batoh. Dopĺňali sme tekutiny, GPSkou som preveroval výšku. Chýbalo 50m. V jednom okamihu ako sme oddychovali sa mi preklopil batoh a vypadli z neho veci. Nedoporúčam to zažiť nikomu.

Všetko sa nám podarilo zachrániť ale malá krabička s foťákom, GPS a niekoľkými „drobnosťami“ sa žiaľ rozhodla skotúľať celým kuloárom až niekam do ľadovca, približne 1200 metrov nižšie... Moje emočné rozpoloženie sa menilo dosť dynamicky... Zúrivosť, prijatie, naštvatosť... spolu s únavou a vyčerpaním... Človek si nepomôže, vyčerpanie, výška, čas zvýšili error-rate, nedalo sa tomu zabrániť. Vášnivému foteniu je koniec. Zvyšok sme stúpali ešte dobrú hodinu. Tá tma tak klame... Zrazu vidím pred sebou betónový múr. Bol som prekvapený, zdalo sa mi, že ta chata je ešte vyššie. Úplne vyčerpaní sme vošli dnu a zložili sa v prvej voľnej miestnosti. Na stavanie stanu sme ani nepomysleli. O 1 v noci nás pobudili prví nadšenci čo sa išli driapať na Blanc. Keďže sme ležali na karimatkách rovno v miestnosti kde mali všetci nachystané veci, hneď nám niekto doporučil ísť do voľných postelí v ubytovni. Ako dobre.

Trošku sme ešte pospali, 4:30 sme mali budík, navarili čaj, zbalili malé batohy s nutnými vecami na výstup, naviazali sa a hurá s odhodlaním hore na ľadovec. Keď som videl tie výhľady, východy a západy slnka, bol to naozaj zvláštny pocit nemôcť zachytiť tieto prenádherné scenérie... Postupne a pomalým tempom (i keď len za 5 hodín) sme došli až na vrchol. Bola tu veru riadna premávka, tento deň sa to určite podarilo mnohým. Na vrchole som vytiahol mobil, a z poslednej vyžmýkanej energie z baterky sme urobili zopár fotiek (až 1280 x 1024). Lightroom a DXO optics a photoshop tento krát veľa práce mať nebudú... No dobre dobre, bol to iba photoshop, kontrast a sharpen filter.

Aďa ma prekvapila ako to zvládla, doslova s ľahkosťou. Rodená horalka. Výška jej nerobila žiadny problém. Keď si spomeniem ako ma tam minule bolela hlava... hmm... Moja aklimatizačka z Elbrusu fungovala, išlo sa mi skutočne ľahko, zvlášť s batohom v ktorom okrem vody a bundy nebolo skoro nič. Zbehli sme dolu, postavili stan. Zistil som že nejaký hnusák mi ukradol varič. Akože chcel som si kúpiť druhý ale... Keď sa darí tak sa darí, veď liter čaju tu stojí len 6.20, euro...Už ma napadla aj myšlienka, že sa fakt naštvem a vyhádžem im všetky tie veci čo tam majú v poličkách rovno do kuloára (priepasť je hneď pri dverách od chaty), nech je teda zábava, a nech si to tam chodia hľadať, priestoru je tam dosť... Alebo skúsiť v sebe objaviť kleptomanské pohnútky? Napchať do svojho batoha zopár vecí z ponuky? „Výbeh“ na Blanc mi nestačil, zobral som batoh s vodou a zbehol asi 300 metrov nižšie pod chatu, na skalnom rebre som hľadal miesto kde sme stratili foťák. Pozeral som na všetky možné miesta, nekonečne veľa kameňov... našiel som v diaľke rôzne stratené veci, asi tu padá kadekomu kadečo, ale moju tašku s vecami veru nie. Chcelo by to krikľavo-oranžovú farbu... a priviazať všetky veci na prúsikové lano... Zase sme múdrejší. Na ľahko sa tu behá skvele. Skaly a oceľové laná som zdolal asi tak 10 krát rýchlejšie. Ale ako kamuflovala veci tá tma, tomu som nechcel veriť. Ani som to miesto nevedel nájsť.

Na druhý deň sme s Aďou usúdili že je to naozaj len 50m pod chatou. O to horšie, dlhšia rozbehová dráha... Aj som rozmýšľal že hodím dole šuter nech si pozriem kade to letí, ale asi by som tam prizabil nejedného dobrodruha. Nedalo sa. Krok mimo cesty vždy hrozil zosunom skál a sutiny. Nepríjemný a nestabilný terén na lezenie... Ďalšie ráno, sobota, balíme veci a naťažko ideme dole. Je to drina, ťažisko je neisté, batoh komplikuje pohyb... Aďa vraví, že nabudúce túto trasu pôjde už len naľahko. Súhlasím. Stále hľadám veci... Keď vidím ako niekomu vypadla fľaša s vodou a s akou razanciou zletela až niekam dolu do ľadovca, šance vidím nulové. Niektoré veci človek neovplyvní... Zmierený som už bol, ale ešte som tomu dával nádej. Dolu pod kuloárom som zanevrel... Nikdy som kuloár nemal nejako extra v láske, asi tam majú viacerí zvýšený pulz keď prechádzajú cez úsek kde náhodne lietajú kamene, niektoré až z výšky 500m, ale teraz ho už nemám rád vôbec... Pozreli sme na hodinky, ešte stihneme poslednú električku. Zbehli sme to oveľa rýchlejšie ako sme čakali, kúpil som vodu, checkol ešte lost and found sekciu, nikto o ničom nevedel... Električka meškala (Francúzom by som doporučil kus nemeckej precíznosti a prísnosti, v tomto sú skutoční flákači). Viac krát zastavili kvôli úplným banalitám (kývali kolegom, zbierali len tak nejaké tekvice pri ceste a podobne). Keďže miesto na sedenie sa mi neušlo, visel som tam na dvoch držiakoch, zavreté oči, meditoval... Dlhá cesta... Jedna babka tam sedela, pozrela na mňa, že či idem z Blancu. Ja že hej a ona že či si nechcem sadnúť. Normálne ma viac krát nútila... Ale zostal som stáť, hoci som nevyzeral asi najsviežejšie... Dolu sme sa dali dokopy, sprcha, stan, suveníry, jedlo a v nedeľu ráno cesta domov, 1300km, 16 hodín, o 1 v noci sme šťastne v Žiline... --- Stretli sme tu skutočne veľa Slovákov, s niektorými som si dobre na začiatku pokecal aj po anglicky :). Mnohí skončili s výškovou chorobou a otáčali to. Niektorí išli hore bez toho aby si pozreli počasie. Zvláštne... Akurát mala byť na druhý deň ako sme išli dole búrka...

Ako prejsť cez kuloár? :) Vymysleli sme to! 1. Obrovská mohutná kovová sieť (ako býva pri cestách). Tá by sa vždy o pol noci preklopila a vysypala všetky nazbierané šutre. Ináč by sa chodilo popod ňu. Tí čo by išli presne o pol noci, hold smola. Ja by som si tam otvoril obchod s elektronikou... 2. Tunel popod kuloár. 3. Tunel do kopca ku šachte a výťahu rovno na Gouterku :) 4. Lano a na ňom prepravka (ako vo filme Skala), do nej by sa dal človek a ručkoval by aj s prepravkou. Keby tam trafil kameň, maximálne by ho trochu rozhojdalo... Rozhodol som sa, žiadne darčeky nebudú. A už vôbec nie žiadne šutre. Lieta ich tam dosť, choďte si nazbierať :) Namiesto fotiek iba zážitky a spomienky, o to silnejšie... Lepšie stratiť cenné veci ako keby sa tam mal zosypať niekto z nás... Je jedno či je zážitok pozitívny alebo negatívny, hlavne že je intenzívny... Je to dobrá lekcia ako si dávať lepší pozor a premyslieť veci... Hmmm... mám rád racionalizácie, ale úspechy ešte radšej. Nevadí, nabudúce ideme s lepšími foťákmi a HD kamerou :) A nakombinujeme to aj s mestečkom Zermat a nejednou 4-tisícovkou v okolí...