Altaj 2010

Niekedy na jar mi zavolal Jeník Doležal, či nemám chuť zúčastniť sa horolezecko-turistickej akcie v ruskom Altaji s Michalom Kleslom, ktorý so svojov cestovkou už dlhé roky navštevuje hory v krajinách bývalého Sovietskeho Zväzu. Ponuka to bola lákavá, v Rusku som už nebol viac ako 20 rokov a žiadne horské oblasti som tam ešte nenavštívil. Prečítal som si propozície na internete a zaujalo ma, že jedným z cieľov expedície bude aj najvyšší vrchol Mongolska Chujten. Vždy mi robí problémy zapamätať si názvy menej známych vrcholov, na ktoré som vystúpil, ale toto je konečne meno kopca, ktoré sa nedá zabudnúť ani popliesť a zapamätali si ho aj moji známi, ktorým som rozprával o dovolenkových plánoch.

Cesta do Altajského Koš Agaču

Všetko to začalo po polnoci 27. augusta 2010, keď sme nastúpili s Jeníkom a Vilom Murčekom na rýchlik do Prahy. Na letisku sme sa stretli s päťčlennou horolezeckou skupinou z Českej republiky. Po dvojhodinovom lete sme prestúpili v Moskve na ďalšie lietadlo a za 3 a pol hodiny sme už stáli v malej letiskovej budove v Barnaule – hlavnom meste Altajského kraja. Keď sme si posunuli hodinky o 5 hodín dopredu, bolo tesne pred piatou ráno.

Podľa pôvodného plánu sme mali po návrate z hôr stráviť dva oddychové dni pri Teleckom jazere (po Bajkale, druhé najväčšie jazero v Rusku – dĺžka 88 km, šírka 1-6 km). Keďže bola sobota, museli sme čakať do pondelka na vybavovanie povolení na vstup do pohraničnej oblasti, presunuli sme si výlet k Teleckému jazeru na začiatok nášho pobytu na Sibíri. Ubytovali sme sa v skromne vybavenej chate s rozkladacími lôžkami, ochutnali sme pravý šašlík a niektorí sa aj okúpali v studenej vode jazera. Za čias Sovietskeho zväzu tu trávili pracujúci dovolenky, ale teraz sme videli len chátrajúce rekreačné objekty a kde tu niekoľkých turistov. V nedeľu ráno sme absolvovali plavbu po jazere na starej železnej výletnej lodi a poobede sme sa presunuli mikrobusom do Gornoaltajska. Cestou sme prechádzali malými dedinami, kde boli väčšinou drevené domy, ktorých architektúra pripomínala naše chatové oblasti za ranného socializmu a miestami súčasné cigánske kolónie. Všade bolo veľa neporiadku, nepokosená tráva a nedokončené budovy, jedine taniere satelitných antén prezrádzali, že aj tu už začalo 21. storočie.

V Gornoaltajsku sme vymenili Eurá za Ruble (1:39) a po noci strávenej v súkromnom „hoteli“ sme sa vydali na nákupy potravín na nasledujúce dva týždne. Vzhľadom na 20-kilový limit na batožinu, sme si museli skoro všetku stravu do hôr zabezpečiť z miestnych zdrojov. Výber potravín v obchodoch bol dobrý aj ceny boli podobné tým našim, jediný problém bol dohodnúť sa v trojici na množstve a sortimente zásob. Ja som navrhoval menej chleba a konzerv a viac zeleniny a ovocia, ale skupina Jeník a Vilko ma prehlasovala. Našťastie sa mi podarilo zredukovať plánovaných 42 paštét na prijateľných 8 (aj z tých zostali po návrate 4), ale jablká som si musel kúpiť mimo spoločného nákupu.

Nová doba sa v meste prejavila nechutnou záplavou reklamných nápisov a plagátov na budovách aj panelákoch. Staré časy nám pripomínali zase pamätníky hrdinom z 2. svetovej vojny, o ktoré sa s pietou starajú. Zaujala nás aj monumentálna budova národného divadla obložená mramorom. Pri pohľade zblízka dostal obdiv trochu trpkú príchuť: skoro všetky mramorové platne boli v rohoch prevŕtané a skrutky prekryté rušivým tmelom (stavbárov asi prekvapili kruté sibírske mrazy).

Ako sme nevyšli na Chujten

Poobede sme naložili krabice s potravinami do mikrobusu, batohy na strechu a presunuli sme sa tajgou po relatívne kvalitnej ceste asi 400km južnejšie do provinčného mestečka Koš Agač vo výške 1700m. Ubytovali sme v polorozpadnutej budove, ktorú majitelia už asi dlho prerábajú na hotel, ale moc sa im to nedarí. Ráno sme sa natlačili do terénneho UAZu a 7 hodín sme cestovali po horských cestách, ktoré zo začiatku pripomínali poľné cesty, potom lesné zvážnice a nakoniec cestu na Chatu pri Zelenom plese a to všetko spestrené častým brodením potokov. V najťažších úsekoch sme všetci vystúpili z auta, samozrejme okrem šoféra a sledovali sme ako náš dopravný prostriedok poskakuje po balvanoch. Dostali sme sa pod masív Tabyn Bogdo Ula – najviac zaľadnená oblasť Južného Altaja. Ráno sme sa vydali na dvojdňovú akciu na vrcholy na hranici Číny, Mongolska a Ruska. Na obed sme postavili stan vo výške 3100m, kúsok pod začiatkom ľadovca. Počasie bolo výborné, stále neuveriteľne teplé, doteraz nám stačili krátke nohavice a tričká. Do večera sme stihli ešte ľahký ľadovcový kopec Ekologičeskij 3900m. Z hrebeňa bol pekný výhľad na najväčší mongolský ľadovec Potonina a zbadali sme aj najvyšší vrchol s ľahko zapamätateľným názvom, ale Michal nás nepotešil, keď oznámil, že bez povolenia prejsť na územie Mongolska je riziko a preto zajtra vystúpime iba na severného suseda Chujtena. Horolezecká skupina zostupovala skratkou a k stanom prišli unavení o pol desiatej pri svetle čeloviek. My sme sa vrátili po výstupovej trase a o pol ôsmej sme už varili večeru.

Ráno pred svitaním opäť nastupujeme na ľadovec, naviazaní stúpame strmým firnovým svahom a potom traverzujeme do sedla a odtiaľ po širokom hrebeni miernym stúpaním na vrchol Ruskij Šátor 4117m (podľa Michala doteraz naň nevystúpil žiaden Slovák ani Čech). O hodinu prišli aj traja horolezci, ktorí si zvolili náročnejšiu cestu severovýchodným kuloárom.

Po zostupe balíme stany a vraciame sa k nášmu autu. Po dvoch hodinách prichádzame k širokému ľadovcovému potoku, ktorý štyria z nás prekonajú na rôznych miestach nebezpečným skákaním po mokrých kameňoch. Ostatní hľadáme vhodné miesto na prechod a postupujeme po prúde rieky. Vody stále pribúda a nikto nemá odvahu riskovať kúpeľ v ľadovej vode. Po hodine prídeme na miesto, kde sa vlieva ďalší široký a rovnako neprekonateľný potok, tak sa vraciame nazad. Už sme začali uvažovať o bivaku a rannom pokračovaní, keď bude podstatne menej vody,a vtedy sme našli miesto, ktoré sa nám podarilo prekonať len s malým množstvom vody v topánkach.
Do tábora prichádzame už v búrke, a tým sa končí obdobie pekného a hlavne teplého počasia. Celý zostup sme sa tešili na dve veľké pivá, ktoré sme si nechali v UAZe. Radosť nám pokazil náš šofér, ktorý ich stihol skonzumovať aj s fľašou vodky, čo sme nerozvážne nechali v pôvodnom obale.

Prvovýstup na Ak Alchu

Ďalší deň nás odvezie náš tereňák po ceste lemovanej ostnatým drôtom západným smerom do pohraničia Rusko-Čína-Kazachstan. Po registrácii na pohraničnej vojenskej stanici staviame stany pri veľkom ľadovcovom jazere v doline Ak Alacha. Začína snežiť, a tak uzimení zaliezame do stanov už o 16. hodine. V noci som si obliekol na seba aj goratexovú bundu – teplomer v stane ukazoval -6 stupňov. V sobotu už po vlastných za zlepšeného počasia prechádzame bažinatou krajinou k jazeru Goluboe. Táborime na krásnom mieste medzi dvomi potokmi s výhľadom do doliny, nad ktorou sa týčia ľadovcové vrcholy – jeden z nich sme si vybrali ako zajtrajší cieľ. Ráno, ešte pred svitaním, vyrážame na najkrajšiu túru. Prechádzame skalným bludiskom vysoko nad potokom, pri východe slnka sme na rovine vymletej ľadovcom, ktorý začína vo výške asi 2600m, prudko vystupujeme na skalnú morénu, kde sa striedajú veľké balvany, suť, ľad a sneh. Na plochom ľadovci nasadzujeme mačky a traverzujeme svah na miesto, kde sa dá preskočiť obrovská trhlina, ktorá sa tiahne popod hraničný hrebeň s Čínou. Pred stúpaním odkladáme časť materiálu pod skalu a každý sólo vystupuje strmým snehovo-ľadovým terénom na hranu svahu a po ostrom hrebeni na skalný vrchol Ak Alacha vysoký 3650m. Silný vietor a mráz nám nedovolil dlho zostať na vrchole, na ktorom nestojí žiadna kamenná pyramída, čo by svedčilo o predchádzajúcich výstupoch – možno sme teda prví ľudia na tomto krásnom štíte.

Spoznávame Altajské reálie

Nasledujúci deň sa presúvame po lúkach s večne zamrznutou pôdou (permafrost), na ktorých rastú len kríky, machy a lišajníky k jazeru v ústí doliny, kde nás čaká UAZ s oddychnutým šoférom. Po cestách-necestách a prenocovaní pod osadou Džunmalinskije Kľuči pri radónovej bani sa vraciame do Koš Agača. „Náš“ hotel je už obsadený, tak sa presúvame na druhý koniec osady, kde sa ubytujeme v nekonečne rozostavanom dome – v interiéri prebieha komplexná rekonštrukcia: pozliepaný sadrokartón, dofušované nové zárubne, prichystané plastové okna a vrcholom je rúra ústredného kúrenia, vedená 10cm nad prahom dverí. Potešilo nás umývadlo s tečúcou vodou, ale po chvíli prestala tiecť a vtedy sme zistili, že sa jedná o ľahko prenosné zariadenie s dvomi nádobami - do jednej sa nalialo 5 litrov vody a do druhej odtekala z umývadla. Našťastie domáca pani nám nahriala vodu v báni na dvore, a tak sme mohli postupne uskutočniť akt hygienickej očisty v tejto klasickej ruskej saune.
Zbytok dňa trávime spoznávaním tohto svojrázneho mestečka – leží na polopúštnej náhornej plošine, obyvatelia žijú v nízkych drevených barakoch, často bez strechy, v okolí ciest aj vo dvoroch je len sivý prach bez trávy a stromov. Verejné budovy (škola, súd, obchody) sú postavené na pilótoch a zaujala nás aj moslimská mešita. Stretávame pôvodných obyvateľov s mongolskými črtami tváre, ale je tu aj veľa Rusov. Po dňoch strávených na horách sme si obzerali aj miestne ženy a dievčatá – zaujali pekným moderným oblečením, účesmi aj mejkapom. V prostredí, kde dominuje prach a neporiadok, chýba tečúca voda a pri každom dome sú len latríny, by sme čakali skôr kolchozníčky v čižmách a teplákoch.
Ešte jeden postreh, tiež trochu o ženách – nikde sme nevideli klasické krčmy, alkohol je možné kúpiť iba v obchodoch s potravinami a v „stolových“ (niečo medzi bufetom a reštauráciou) ponúkali maximálne pivo. Pri raňajkách sme si všimli dve miestne dámy, ktoré mali na stole klasické raňajky a pod stolom pollitrovku vodky, z ktorej si ulievali do decových pohárov. Po polhodine zostala na podlahe iba prázdna fľaška...

Trek Altajskými dolinami a návrat domov

Posledných 5 dní na Altaji sme putovali v oblasti Juhočujského hrebeňa. Autom sme sa doviezli do doliny Akkol a so šoférom sme sa stretli až o 5 dní v doline Elangaš. Niektorí vystúpili na vrchol Brat 3868m a potom sme uskutočnili trek cez sedlo Udačnyj 2900m do doliny Karaojuk a pokračovali sme cez ľadovcové sedlo Rublevského 3320m, kde nastal zásadný zlom počasia – stany v doline sme stavali za hustého dažďa, ktorý sa časom zmenil na sneženie, do rána napadlo 20cm snehu. Nikto si nevedel predstaviť, ako by sme našli cestu do doliny Elangoš, keby sa počasie zhoršilo o deň skôr. V nedeľu 12. septembra zostupujeme dolinou v čerstvom snehu a neskôr po premáčaných lúkach. Keď sme nevedeli ako prekročíme široký potok, objavil sa náš UAZ a prebrodil ľadovcovú riavu a tak sme poobede zaparkovali pred našim rekonštruovaným hotelom. Prežili sme päť dni v nedotknutej prírode, celé dni sme nestretli turistu ani pastiera, spoznali sme pestrofarebnú horskú tundru, skalnaté aj ľadovcové doliny a sedlá, prechádzali sme bažinatými lúkami a brodili sme ľadovcové rieky, zažili sme teplé dni aj mrazivé rána.
Po rozlúčke s Koš Agačom cestujeme našim mikrobusom krásnou jesennou prírodou so snehom vo vyšších polohách do hlavného mesta Gornoaltajsk a večer sa presúvame na letisko do Barnaulu a odlietame do Moskvy. Tu nám odchod trochu skomplikoval Libor, u ktorého našli zbierku altajských kameňov bez povolenia na vývoz od ministerstva. Pri vyšetrovaní sa zistil ďalší problém – chýbala nám výstupná pečiatka na povolení pre vstup do pohraničnej oblasti. Pre krátkosť času do odletu nášho lietadla zrušili vyšetrovanie, len Libor prišiel o kamenné suveníry. A tak 14. septembra večer sme po dvadsiatich dňoch opäť doma.
 Expedícia Južný Altaj splnila všetky naše očakávania, obdivovali sme panenskú prírodu vo vzdialenej krajine, navštívili sme miesta, kde sa bežný turista nedostane, stretli sme ľudí, s ktorými sme si mohli zopakovať už skoro zabudnutú ruštinu a zároveň sme spoznali partiu zaujímavých ľudí z Česka a Moravy (Láďa Bureš, Tomáš Lapka, Martin Peš, Libor Kejř). Vďaka patrí hlavne Michalovi Kleslovi za bezchybnú organizáciu a vedenie akcie. Pre väčšinu z nás to bol vrchol turistickej sezóny, len pre Jeníka Doležala to boli tri týždne oddychu po návrate z himalájskeho Broad Peaku ….  Jano KRCHNAVÝ