Roadtrip KUBA - Apríl 2009

Na Kubu sme sa vybrali vo štvorici (Alicka, Tomáš, Peter a Zuzka), čo je dobré riešenie vzhľadom na úsporu nákladov najmä na požičanie auta a benzín. Mali sme 18 dní, ktoré sme chceli maximálne využiť, tak aby sme čo najviac videli. Inšpirovali sme sa najmä cestovnými kanceláriami, ktoré podobné výlety naprieč celou Kubou ponúkajú. Nie sme typy stádoidné, preto sme nad cestou prostredníctvom cestovnej kancelárie ani nerozmýšľali a okrem toho neviem, či je na svete bezpečnejšia krajina. Ubytovanie sme si rezervovali ešte na Slovensku cez internet. Väčšinou sme bývali u miestnych v tzv. casas particulares. Ak sme boli pri mori, bývali sme v hoteloch pri pláži. Všetky rezervácie klapli na 100% a všade nás čakali. Stravovania sme sa obávali a rátali sme s tým, že ideme na odtučňovaciu kúru. Opak bol pravdou. Domáce panie sa o nás tak starali, že skoro každý večer sme išli prasknúť. Kráľovské večere boli najmä o čerstvých pečených rybách, homároch, hovädzom mäse, pečených banánoch a výbornej ryži. Raňajky už boli jednotvárnejšie. 18 dní sme mali vajíčka na rôzne spôsoby a čerstvý džús z guajáby (guava), ktorý bol úžasný.

Svoj výlet sme začali v Havane. Po troch dňoch objavovania krás, vôní, chutí, rumu a cigár sme si požičali auto a vyrazili na západ. Cesty veľmi značené nie sú, GPS nemáte a mapy vám občas tiež nepomôžu:) Ale romantické zachádzky po odľahlých dedinkách, kde turisti bežne nezavítajú a ochotní ľudia, ktorí sa nás snažili navigovať, stáli za to. Prešli sme cez Piňar del Rio až na juhozápadné pobrežie, raj potápačov, na Maria la Gordu.  V sprievodcoch sme sa dočítali, že v apríli je čas rozmnožovania krabov, ktoré migrujú neviem odkiaľ do mora. To sme ešte nevedeli, čo to presne znamená. Znamenalo to more krabov všetkých farieb a veľkostí a všetky si to struhli večer cez cestu. Výsledkom bol 1. defekt – klepeto v pneumatike. Zabudnuté, ľudoprázdne, romanticky gíčové pláže s bielym pieskom a palmami boli balzamom na dušu. 

Odtiaľ sme sa vybrali do Viňales, pozrieť si aj z konského chrbta tzv. mogoty. A zase na pláž v Playa Larga (Zátoka svíň), kde sme si dali ako to Tomáško nazval „hydrotreking“ (100 m sme išli do mora a voda stále vo výške stehien, takže kúpanie sme vzdali). Krátka zastávka v Cienfuegos v delfináriu potešila najmä dievčatá, ktoré si zaplávali s delfínmi. A aby cesta len tak fádne neubiehala, už sme sa tešili na Trinidad, keď tu zrazu asi 10 km pred cieľom ďalší defekt a potom ďalšie kraby. Keďže nám ich bolo ľúto valcovať kolesami ako miestni a už sme ani nemali náhradnú pneumatiku, začali sme ich z cesty odháňať. Na Trinidad bolo trochu málo času, ale fotky stmievajúceho sa mesta stoja za to. Mesto hudby, Santiago de Cuba nás očarilo. Spoznali sme sa aj s miestnymi obyvateľmi, ktorí nás zobrali do tzv. casa de la musica, kde nás zoznámili s miestnou kapelou, ktorá nás aj niečo naučila bubnovať:), na oplátku sme ich všetkých pozvali na pivo. Nakúpili sme opäť cigary a rum, ktorý keď sme zistili, čo je zač (Matuzalem 15 ročný) už len odkladáme na nejakú veľkú udalosť.:)

Baracou, ďalšiu našu zastávku, prirovnávajú k mestečku Macondo z knihy Sto rokov samoty. Jedna z najchudobnejších oblastí, ale pohostinnosť ľudí je neuveriteľná. Táto oblasť je najväčším výrobcom kakaa na Kube. Keďže by sa hodil aj nejaký športový výkon, spravili sme si výlet na stolovú horu El Yunke. Relatívne malé prevýšenie cca 250 m dalo zabrať ako 1000 m. Vlhkosť a teplota boli úmorné. Na vrchole sme všetci slávnostným zjedením ovocia guajába (guava) prijali kubánske mená: Alicka je Paloma, Tomáško je Diego, Petrik ja Pedro a Zuzka je Guajába.

Po dvoch defektoch sme si mysleli, že už nás s relatívne novým autom nemôže nič zlé postretnúť.... začal nám kvapkať benzín z deravého filtra (nie je sa čomu čudovať, niektoré cesty boli naozaj ako tankodrom). Avšak na Kube sú všetci kubánci automechanici, nechali sme si ho preto opraviť u miestnych pred ich chatrčami. Oprava vydržala cca 40 km, potom už z neho tieklo prúdom. Po hodine opráv na pumpe v mestečku Moa nás ďalší už ozajstní opravári prekvapili dômyselným riešením. Zastavili asi 60 ročné auto, z ktorého sme dostali parádny filter.

Po strastiplnej 13 hodinovej jazde sme dorazili na Cayo Coco, rezort podobný Varaderu, určený najmä plážovým turistom, ktorí tam strávia týždeň - dva a ktorí nemajú záujem spoznať ozajstnú Kubu. Pre nás to bola za záver zmena a trojdňový oddych plný plameniakov a ďalšej opravy filtra. Potom už len smer Havana, kde nás už čakali objednané cigarky u domáceho pána za pätinovú cenu z a rozlúčkový večer vo farebnej a vôňami presýtenej krajine. Ako sa nám nechce domov!