12, Máj
2011

Chopok a Ďumbier

Niekto sa v nedeľu rozhodol ísť na popravky :) (tak mu treba, viď nižšie :-P), iní... no to je škoda rečí... my sme sa rozhodli... ako by som to... po krátkom spánku vypínam mizerný budík a počúvam ako po ríňach búchajú dažďové kvapky... wtf veď dnes má byť predsa jasno... wtf obloha celá čierna ako v dni nezávislosti 2... „shmu, vy nešťastná diletantská banda“, nadávam, začínam ich považovať za skrytého triedneho turistického nepriateľa... no napriek tomu počasie ignorujem, hádžem veci do kufra a vyrážam pre ostatných... za Ružomberkom dážď takmer ustal, ako keby počasie náhle preswitchovali, neskutočné dynamické oblaky v pestrých paletách... objektív sa už nevie dočkať... okolo 9tej pochodujeme smer Chopok. Jemne mrholí. Parkovisko prázdne, okrem nás tu niet nikoho, azda už len medvede a trollovia v lese (viď film troll hunter :) ). Na svahu stúpa rýchlosť vetra a mrholenie sa mení na krupobitie... normálne že májové krupobitie (ligth verzia 1.0), schovávame sa pod stromami... „tie biele guličky sú úplne po”… fakt že hej :)... na Lukovej si dávame čaja, otestujeme hypermoderný sušič rúk a bez váhania šľapeme hore. Páčia sa mi tieto výlety, lebo človek si povie že chce niekam ísť a za hodinku-dve je tam. Vo vysokých horách je to niekedy až niekoľko dní... Slnko osvetľuje skalnaté a ešte stále ľadové hrebene... hypnotický vizuálny stimul na mňa pôsobí celou svojou silou... Vrcholový hrebeň je zasnežený, občas aj ľadový, robíme fotky pri exponovanom mieste pod Chopkom, pokračujeme na chatu. Na chvíľu nás zahalili oblaky ktoré sa pri chate opäť rozfúkali... Oddychujeme... Guláš vo mne okamžite zmizol, chutil fantasticky... V chate takmer nikoho, úplne super v porovnaní s prepchatými stolmi a haldami zmätených a hlučných pseudo-turistov... po krátkom prehováraní pokračujeme smer Demänovské sedlo v nádeji že po ďalšom prehováraní sa odhodláme ísť aj na Ďumbier... tento hrebeň je nádherný, sú tu mnohé priam dokonalé miesta na stanovanie... náš cieľ je v oblakoch, ale skúsime to. Kým sme vyšli hore, počasie sa stále viac a viac vylepšuje, hoci miestami poriadne fúka, lež oblakov ubúda a výhľady by sa dali ohodnotiť tak 10 z 10... Stretli sme tu aj skupinku troch ľudí ktorí išli z juhu... Enjoying the moment... Schádzame dolu... čas tisne... Pikaso zostáva hore a ako v tranze hľadí do diaľky... „málo času na vychutnávanie“... „To preto aby si mohol prísť znova :)“. O chvíľu sme opäť na kamennej chate, chalani išli hore na samotný Chopok, už vidno komplet aj Vysoké Tatry... Lucia čaká pred chatou, ja kupujem colu a debatujem s chatárkou. Dlho sa nezdržujeme a fičíme po kameňoch dolu. Raz dve sme na Lukovej, odtiaľ sa strmým svahom šmýkame dolu využívajúc posledné umelé snehové polia. Nižšie je doslova celá zjazdovka posiata mladými smrekmi, veľa veľa stromčekov, kto si chce u seba zasadiť, má šancu. Je možné že tu dlho neprežijú... Dolu na parkoviskách opäť ani ducha, po 10 hodinovom tripe sadáme do auta a mažeme domov. Zistil som že kamaráti ma už naozaj poznajú veľmi dobre, a ja ich tiež  :) Veľa sme prešli, veľa sme prediskutovali, je to fajn pocit, „začarovaný“ Chopok konečne (na tretí krát) pustil, dokonca vietor bol menej ako 150 km/h, lúčim sa s kopcami, čaute hory, dnes bol super deň, prišla tá správna energia a drogy zadarmo, veď nám je dobre aj bez nealka (skrytá reklama na spišskú čučoriedku, pozn. prekladateľa)...